Znova tá jóga
Cesty človeka
Sme pyšní, čo všetko sme dokázali. Lietame na Mesiac, komunikujeme s Austráliou, cestujeme krížom - krážom. Technologický pokrok určuje mieru nášho osobného šťastia. Prestali sme snívať, lebo všetko je naozaj. "Ozaj" naozaj?
Prehlásime, že šťastie je v láske, porozumení a vzájomnej úcte. Ale stále blúdime a hľadáme to "naozajstné" šťastie. Inteligenciu smerujeme do snahy postaviť ešte vyššiu stavbu a vedľa v izbe je niekto, komu nevieme poskytnúť to skloňované šťastie. Naše správanie má všetky znaky nekontrolovanosti. Prečo to tak je? Slobodnú vôľu sme povýšili na pravdu-právd. Rozum nevie zvládať emócie, je majster všetkých umení, ale aj ubolený uzlík nešťastia.
V euforickom stave sme podnapití úspechom, aby sme druhý deň depresívne čumeli na zamračenú oblohu. Naše činy sa obmedzujú len na reakcie k vonkajším podnetom, korigované intelektom a strachom. Uviazli sme vo vonkajšku plnom materiálnych výhod. Čudujeme sa, že ďalšou novou vecou nám nenabobtná pocit šťastia. „Musím a mať“ sa skloňuje od rána do večera. „Mať“ je prestupnou stanicou do cieľa vlastniť, ovládať, manipulovať. Svoje nenaplnené ambície vtesnávame do partnerských vzťahov plných závislostí a podmieneností. Materializmus zlyhal? Nie, len sme tohto "boha" posadili na najvyšší piedestál a prestali znovuobjavovať, čo už vôkol seba máme.
Stratili sme sa v sebe. „Ja“ nie je merítkom osobnostného rozvoja, „ja“ je ego víťazné. Byť prvý, byť „in“, vlastniť pravdu, partnera, firmu, „zemeguľu“. Svoje strachy utápame v alkohole, jedlo nie je energiou, ale umením samodeštrukcie. Kupujeme si zázračné preparáty, aby sme vytriezveli, zdvihli sa z postele, „vyfučali“, boli „péHá“ pozitívni so silou a jedálnym lístkom pračloveka, čo má vo vrecku iPhone… Schizofrénia je našou priateľkou a tapeta s vodopádom našou prírodou.
Poznáte to dobre, jeden deň „hojaďunďa“, potom strih noci a druhý deň sa sype všetko - ako ten detský domček z kariet. Uviazli sme v rovnici slasť, blaho a na druhej strane strach a úzkosť. Veci sa daria aj nefungujú.
Včera sme stáli v pozícii Vriksha (strom) kľudní a vyrovnaní. Všetko išlo akoby samo. Dnes sa neprehneme v páse a Surya Namaskar (Pozdrav slnku) je utrpením krížovej cesty chrbtice. Poslať email je nadľudskou úlohou a relativita času má záporné hodnoty. Päť minút je nekonečnosť hodiny. Sme pripravení živoriť v slasti a blahu. Druhú neznámu z našej rovnice by sme najradšej vymazali, nevideli.
Jógu si vyberáme, aby sme schudli a nemuseli behať. Skutočnosť ohraničená podložkou. Sem - tam nám zrak zablúdi vedľa, na krásne vypasovaný trikot voňavej mladosti vpravo. Niekedy vľavo nás očarí dokonalá Sirshasana (Stoj na hlave). Potom sklamanie v zrkadle pred nami. Pokrkvaný a spotený uzlík so strhanou tvárou, fučiaci po slovách lektorky, že môžeme opustiť pozíciu. Hľadáme dych a seba v pozícii Adho Mukha Shvanasana (pozícia Psa hlavou dolu). To bol ten zámer vstúpiť do „yoga shala“? Vyzerať dobre, byť dokonalý v asáne, najlepší v sále? Tak potom „pŕŕŕ“. Sme „vedle jak tá jedle“. Vráťme sa na začiatok nášho rozprávania. Tak prečo nezvládame svoje emócie, prečo túžime po veciach, ktoré nás aj tak nerobia šťastnými? Zajtra budeme chcieť iné, novšie, dokonalejšie. Kde je láska, úcta, zdravie a porozumenie, po ktorých tak túžime, keď sa za nami zatvoria dvere bytu, aby sme stáli nahí pred sebou samými?
Kde nastala tá zrada?
Je predsa v nás v našej túžbe, žiadostivosti - „tlačení na pílu“. Skúsenosť ale hovorí, čím menej žiadame - tým viac sa nám dostane.
Hneváme sa, že sa nám nič nedarí. Spomeňme si na pokojných bojovníkov z hodín jógy. Neubližujme druhým. Ale tiež platí - ani sami sebe.
Zabudnime na hrabivosť súčasného sveta. Nesadajme na lep obchodným trikom, že to potrebujeme. Nebuďme materiálne žiadostiví. Očistime svoj svet.
Nepodliehajme sebaklamom a ilúziám. Že sme výnimoční? Nie, nie sme! Myslime a konajme v jednote poznania a vedomia.
„Za lajk“ život! Sme sústredení na seba, sebeckí. Nedajme sa zmiasť, pracujme na uvedomení si seba samých. Byť odovzdaný, neznamená porazený.
Vyrovnanosť a spokojnosť sú našou silou. Žiarlivosť slabosťou. Podstatou je nebyť závislý ani závistlivý.
Na jógu som prišiel, aby som pomohol sebe. Zameral sa na seba, aby som sa liečil a cestou dospel k vyliečeniu. Tu sa opäť otvára kniha života o motivácii a jeho zmysle. Poznať aj druhú neznámu, lebo z bolesti je uvedomenie si svojich slabých miest. Nájsť silu a odvahu pracovať s nimi. Vtedy sa stávame odolnejšími k dňom, keď fúka severák, ale náš strom, napriek kolísaniam, je pevný vo svojich koreňoch.
Text a foto: Miroslav Zaťko
