Za odmenu na Madeiru, časť druhá
Madeira bol pôvodne neobývaný ostrov. Teda nik tu nie je domorodcom v pravom význame slova. Osídlovanie začalo okolo tretiny 15. storočia a prví Madeirčania sú potomkami námorníkov, otrokov a trestancov. Netreba mať ale obavy, obyvatelia ostrova sú milí, úslužní, láskaví, aj keď veľakrát vyzerajú, že sa mračia a najlepšie je vyhnúť sa im. Ale to je náš problém, bývalých obyvateľov „ríše šťastia“ socialistická republika.
Najväčšou ťažkosťou osídlovateľov ostrova bola voda. Chýbala pitná aj tá na zavlažovanie polí. Tak začali výpravy do stredu ostrova, kde v oblasti horského pásma chýbajúcu vodu našli. To je história levád, najviac skloňovaného slova na Madeire. Portugalské slovo levar znamená prenášať. Áno, levády privádzajú vodu, tam kde ju treba - do pobrežných častí ostrova. Sú to kanáliky vyhĺbené do pôdy neskôr vystužované kamením, ktoré privádzajú vodu do rezervoárov. S rozširovaním osád na ostrove sa tento dômyselný systém „doručovania“ vody neustále zdokonaľoval a dnes toto kultúrne dedičstvo má 200 levád s 2 000 kilometrami kanálikov. Popri levádach idú sprievodné chodníčky, ktoré slúžili pracovníkom zabezpečujúcim ich čistenie. Dnes sú objavované turistami a slúžia ako značkované chodníky. Na Madeire sa nejde „na turistiku“ ale „na levádu“.
Plodiny, ktoré tvoria základ miestneho poľnohospodárstva sú cukrová trstina, vínna réva a banány. Aj keď monopol a množstvá nie sú už svetové, z hľadiska tradície sú významné. Z cukrovej trstiny sa vyrába melasa a následne pálenka, do ktorej pridaním medu a citrónovej šťavy vzniká poncha, povzbudzujúci a liečivý nápoj. Ten tu ponúkajú na každom kroku. História madeirského vína je spojená s odrodou Malvázia a „lakomosťou“. Dnes sa používajú aj iné odrody, ktoré sú odolnejšie voči pliesňam a mšiciam. Víno sa vyvážalo do Ázie. Raz neprišlo včas a Japonci sa rozhodli celú exportnú várku vrátiť, ale námorníkom bolo ľúto víno vyliať. Otvorili sudy a základy likérového vína boli na svete. Dnes sa k jeho výrobe už nepoužíva teplo, čas a hojdajúca sa loďka. Princíp jeho výroby, ale vychádza z týchto základov. Dobré značky a pivnice s ochutnávkami ponúkajú Oliveiras a Blendy’s. Banány sú podobné veľkosti ostrova, teda malé. Sú veľmi chutné a ich uplatnenie je aj iné, ako civilizačný "rožok" na cestu do práce. Hojne sa využívajú pri varení. Mimo pevniny Portugalska týchto trpaslíkov ríše banánov nikde neuvidíte. Žeby tie "nepodarené" európske normy?
Južné pobrežie ostrova je vľúdnejšie k milovníkom plážových radovánok. V jednotlivých strediskách je to dosť podobné - kostolík, domčeky, sem - tam hotel, prístav a vlnolam. Keďže oceán vie byť divoký a spodné prúdy zradné, sú vlnolami bezpečnostnou nevyhnutnosťou. Najkrajší kostolík majú v Ribeira Brava s kachličkovou výzdobou, najospalejšie vyzerá Ponta da Sol a v Calhete je najlepšia pláž, so zaujímavým architektonickým detailom.
Opúšťame južné pobrežie a na severe sa naším prechodným domovom stáva Porto da Cruz. O strategickosti polohy tohto miesta ma brat presvedčil hneď - návštevou miestnej pálenice. Ponchu prestriedalo niekoľko rumov rôzneho veku zrenia. V dedinke majú moderný kostol, starodávny cukrovar a obrí bazén s morskou vodou. Nad tým všetkým sa týči prírodná dominanta Penha d'Águia - Orlia skala. Výpočet miestnych pamätihodností som vyčerpal, ochútnali sme ešte dvadsaťročný "olejovitý" rum farby smoly a hajde do hajan.
Cestovanie severným pobrežím je náročnejšie, v podstate je to jazda na húsenkovej dráhe, raz hore, potom dole a opäť hore... Predpokladám, že najdovážanejšou automobilovou súčiastkou na ostrove je prevodovka. Eurofondy sa najlepšie zužitkujú v rozšírení dopravnej infraštruktúry. Túto mantru poznajú aj tu. Našťastie to aj vidieť. Ostrov je poprepájaný dostatkom nových a kvalitných ciest. Prešli sme aj tými pôvodnými, ale jazda horskými úsekmi musela byť v minulosti dobrý adrenalín. Niektoré tunely boli takých rozmerov, že tu určite pán Miler nakreslil svoju rozprávku Krtko a autíčko.
Zabudol som opísať ešte jednu zvláštnosť cesty na severné pobrežie Madeiry. Keď sa vyšplháte nad samotné vrcholy hôr, ak máte šťastie a nad vami sa objaví modrá obloha, tak nie ste v nebi, ale niekde na anglickom vidieku. Aj keď pod vami plávajú vodou nafúknuté oblaky, lode tu nehľadajte. Náhorná plošina Paul da Serra je futbalové ihrisko o dĺžke 20 kilometrov. Nepreháňajú sa tu Messi, Hamšík, ale stáda veselých kráv. Ak vám vadí obraz v britských farbách, tak kľudne si ho premaľujte na bretónsky vidiek. Tá aj tá predstava je veľmi podobná realite. Teda skutok sa stal. Výsledkom je aj veľmi kvalitné hovädzie, ktoré v prevedení espetadas - ugrilovaných kociek mäsa na ražni, okolo ktorých steká nadol veľká vločka masla, jemne solených a korenených s vôňou bobkového listu. Vegetarián, vegán, z hrušky dolu a hop na plošinu.
Ráno cestujeme za objavovaním severu. Aj keď už klasik spieval, že severní vítr je krutý, my neohrozene ideme v diaľ. Ribeiro Frio hlási slnečno. Pozrieme si chovnú stanicu pstruhov, kde v terasovitých bazénikoch plávajú pstruhy rozdelené podľa veku, od vyliahnutia až po kuchynskú dospelosť. Opúšťame ryby a ideme levádou k najkrajšiemu výhľadu na Madeire - Balcoes. Vidieť z "balkónu" najvyššie hory je lotériou, ale stojí to za to. Dolu v Porto da Cruz bolo zamračené, ale vo výške 800 metrov sme si užili slniečko a pohľad na Pico Ruivo a kamarátov.
Pokračujeme za ďalšou atrakciou Madeiry, ktorou je skanzen typických stavieb v tvare písmena A s jednotným farebným prevedením. Pokiaľ si pod pojmom skanzen predstavujete niečo, čo poznáte z naších zemepisných šírok, budete sklamaní. Tri domčeky učupené v ostatnej modernej zástavbe. Keď na tých pohľadniciách to tak dobre vyzerá... fotka je predsa len ilúzia. Taká je Santana. V Seixal to brat už nevydržal, zhodil tepláky a mikinu a šup ho na miestnu pláž. Teplomer v plavkách spustil varovanie a brácha trieli späť do teplákov. Tak ani našinec, ktorý sa okúpe vždy a všade - všetko nevydrží. Aj Atlantik je krutý… Ideme sa zohriať do vulkanického centra a jaskyne Sao Vicente. Aj tu budovali z fondov, ale Váhostav to nebol. Čo si predstavujú pod pojmom jaskyňa a ako o nej vedia pekne rozprávať, by bol ďalší príbeh. U nás v jakyniarstve je iný problém, naše jaskyne sú viac "k svetu", teda pohľadnejšie, ale nevieme o nich tak rozprávať. Až sa naša mládež vráti domov, tak sa to hádam zlepší. Konečnou zástavkou dnešného výletu je Porto Moniz, asi najfotogenickejší prírodný akvapark na ostrove. Zaujimavosťami sú ešte panoramatická reštaurácia na brale a akvárium pobrežnej fauny.
Do odletu nám zostáva ešte východ ostrova. Kým doteraz dominovala zelená farba prírody, na východ od raja sa to mení. Na Ponta do Rosto býva veterno. Pobrežie je rozoklané a riadne „vyholené“. Keď sa zadarí, dovidieť až na vzdialený ostrov Porto Santo, ktorý jeho návštevníci milujú pre niekoľkokilometrovú piesočnú pláž. Piesok z pláže obshuje vysoký podiel minerálov, preto je liečivý. Na ostrov z Madeiry premáva trajekt, niekoľkokrát denne letí lietadlo. Porto Santo má letecké spojenie aj s pevninou. Ostrov je vyhľadávanou destináciou „horných desaťtisíc“ aj pre pokojnú až ospalú náladu. Dolu pod zrázom sa nachádza Sardinha, malá osada s mini plážou a ešte menším barom.
Trip „da Madeira“ končí, čaká nás ešte let na pevninu so šesťhodinovým bonusom čakania na spoj do Viedne. Schwechat hlási nič nové - sneženie, teplo spomienok zostáva. Už viete kam pôjdete na dovolenku? Ja viem, kam na dôchodok. Za celoživotnú prácu, za odmenu na Madeiru. Konečne bez kúrenia, hrubých vetroviek a len so sandálami na nohách. Treba ešte zistiť, kedy končí celoživotná práca, hádam nie životom, alebo krachom sociálneho systému - plaťte teraz, my sa potom o vás postaráme. ☻ ☻ ☻
Text a foto: Miroslav Zaťko
Mini-galéria
