Toskánsky zápisník – 10.časť
Asi Assisi
V piatok 26. septembra 1997 okolo obeda sa z otvorenej baziliky Františka z Assisi vyvalil kúdol prachu, časť klenby sa zrútila a s ňou aj vzácne fresky z 13. storočia od Cimabueho a Giotta. Tak nešťastia nechodia len po horách, navštevujú aj ľudí a nevyhýbajú sa ani miestam najsvätejším.
Kto vie, ako to vlastne s nami je? Je to zbabelstvo, alebo z núdze cnosť? František chcel byť udatný rytier a bojovník. Neuspel, bol porazený, chorý a ubolený. Bol tu ešte pokus s poradovým číslom 2, aj ten neúspešný. Práve v tomto momente nastáva obrátenie. Súcit s ubolenými, biednymi, ale aj rozpor s rodinou a následné zrieknutie sa vlastného otca a majetku. „Od teraz chcem len hovoriť – Otče náš, ktorý si na nebesiach...“
Tak sa František v mene Božom zriekol rodiny, mamonu ... aj keď jedno z prikázaní hovorí „Cti otca svojho i matku svoju“ a odišiel plniť iné. Trochu schizofrenické, ale čo už. Vznikla Františkánska rehoľa, ktorá sa vyznačovala jednoduchým životom, putovaním a ľudí nabádala k pokániu.
Také je aj Assisi plné pútnikov, rehoľníkov a vôbec nie okázalé. Ako veľmi je vzdialené od pompéznosti toskánsko-mediceovskej Florencie.
Perugia
Neviem prečo, ale vždy, keď počujem Perugia, tak mi príde na rozum striptíz. Asi som to niekde čítal a volal sa tak podnik, kde sa takéto tančeky spojené so zhadzovaním prádielka konali, ale nie som si istý. Ale prepojenie Perugia-striptíz funguje aj po mnohých rokoch. Zvyk - železná košeľa.
Stredovekú atmosféru mesta si musíte zaslúžiť trpezlivosťou. Prejsť „kruháčmi“, predmestiami, z kopca na kopec. Ak vytrváte, budete odmenení. Corso Vannucci sa končí fontánou Maggiore, ktorú vytvorili otec a syn Pisanovci a katedrálou, v ktorej sú hrobky dvoch tu zosnulých pápežov (otrávený Urban IV. a prejedený sa Martin IV.). Uchovávajú tu aj kúsok achátu zo snubného prsteňa Panny Márie (Cappella del Sant’Anello). V Perugii je čo pozerať – kostoly, veže. Mne sa najviac páčilo Oratorio di San Bernardino s krásnou renesančnou farebnou fasádou, ktorú namaľoval Agostino di Duccio.
Hlavné mesto provincie Umbria, je v súčasnosti univerzitným mestom. V minulosti bolo hlavným sídlom umbrijskej maliarskej školy, ktorú reprezentovali velikáni ako Perugino a Pinturicchio a začínal tu aj Raffael.
Dnešný Toskánsky zápisník je posledný, ale posledný len do momentu ďalšej cesty do Toskánska. Miestna studnica krásy a poznania je nevyčerpateľná. Ďakujem vám, František Dvořák, že ste ma touto vodou pokropili, aj keď všetci sa chodili klaňať do Mauzólea.
Športu zdar a renesancii obzvlášť!
Text a foto: Miroslav Zaťko
Mini-galéria
