Deň, keď som sa stal food blogerkou
(Láska ide cez žalúdok na sociálne siete)
Nedeľa. Všetci ešte spia, samozrejme okrem mňa. Dnes do školy nemusím, ale aj tak sa mi už nechce vyvaľovať pod paplónom. Idem na prieskum. Obývačku a spálňu rodičov míňam, ani oni dnes nevstávajú do zhonu pracovného dňa. „Je neděle a nic se nedelá.“ V kuchyni otváram dvere špajzy. Chutne lákavý, žlto-hnedý mamin zákusok je tam.
Pružné piškótové cesto a na ňom maslovo-kakaový krém. Pochúťka k nedeľnému obedu. Je šesť ráno. Tak to máme ešte ďalších šesť hodín do obeda, teda do koláča, hútam. Pokušenie je veľké. Odkrojím kúsok, potom ďalší a keď ich je do pol tucta a pol tácky fuč, začínam premýšľať, ako to zakamuflujem? Prehodiť ho na inú tácku? Lenže na nej vyzerá zákusok ešte menší, ako na tej predchádzajúcej... Vraciam ho späť, ale fyzika a jej zákony platia aj počas voľného dňa. Tak to nám v škole nepovedali. Príťažlivosť zemská bola silná a ja nešikovný. Miesto na tácke skončila maškrta na podlahe. Toto už na zákusok nevyzerá. na bosých nohách mám kakaový krém, na koberci sa rozťahuje cesto. Dýcham, ale nerozdýcham…Dobre, že všetci ešte spia. Idem si ľahnúť aj ja. Keď sa "zobudím", budem hrať prekvapeného.
Prevráťme v pomyslenej knihe života niekoľko listov-rokov dopredu.
Som čerstvo ženatý a moja ďalšia kapitola je doslova z kuchárskej knihy. Skúšam prvý recept na hrachovú kašu. Som kuchár-panic. V zozname potrebných surovín je písaný aj cukor. Dnes by sme povedali „fuj“, ale vtedy nebol ešte cukor na zozname jedov. Boli sme cukrovarnícka veľmoc a tým zlým bol nenažratý Západ a cholesterol. Rastlinné maslo Juno sa síce jesť nedalo, ale bolo vlastnou sestrou masla a rodinu si nevyberáme.
Spomínam si, ako som skončil cez víkend na vysokoškolskom internáte v Olomouci, bez peňazí a straveniek, ale s krabičkou Juna a „štvrťkou“ chleba. „Rána opilcova jsou těžká.“ Bol som odhodlaný vydržať až do nedele večera, keď sa vrátia spolubývajúci aj s potravinovou pomocou z domova. Hmota s chuťou roztavenej plastovej nádoby, ktorú bolo treba na chlieb vydolovať zbíjačkou, bola skúškou večne hladného vysokoškoláka. No až tak zúfalý som nebol.
Ale naspäť k prvému kuchárskemu pokusu. Moc som nepremýšľal. Keď cukor - tak prisypeme. Výsledok bol síce nejedlý, no nepodpísala sa pod to moja kuchárska nešikovnosť, ale skôr dôvera k biblii všetkých mám - Naša kuchárka. Keďže kniha bola dosť objemná aj ťažká, nevyhodil som ju, ale dlhé roky používal ako náhradu chýbajúcej nohy nočného stolíka. Pokoj s duchom tvojim aj manželkiným, keďže réžiu obeda musela prevziať do svojich rúk.
Tam, kde je vôľa, je aj cesta. Za dva litre národného nápoja Borovička, som získal v zlievarni Hronec kotlík. Výmenný obchod aj v zmenených kapitálových podmienkach Slovenska mal svoje zákonitosti. Rokmi a počtom navarených gulášov som sa stal rodinným gulášmajstrom.
Časom som do svojho repertoáru pridával polievky, hlavné jedlá aj šaláty. Zemiakový šalát som tak vyšperkoval, že ten vianočný pripravujem z piatich kíl zemiakov a miešam ho v Alžbetkinej (vnučka) vaničke. Stal som sa rodinným potravinovým subdodávateľom.
Dlho som sa vyhýbal koláčom a zákuskom. Tvrdil som, že piecť neviem. "Never say never!" Opatrne to začalo „kysnutými“, aj keď cesta cesta bola dlhá a aj zaviata. Prvé makovníky mali tvrdosť apatitu, teda niekde v strede medzi mastencom a diamantom na Mohsovej stupnici tvrdosti.
Potom to prišlo. Zvládol som kysnuté, keksíkové, krémové, vegánske aj raw. Najprv som testoval sám, potom rodina, kolegovia a teraz sa delím aj so všetkými sociálne „odkázanými“. Výhodou virtuálneho prepojenia stravníkov je, že ak sa koláčik podarí, urobíte mu slušivú fotočku, šupnete na web, nemusíte tŕpnuť, že sa vám neujde. Počet „lajkov“ nie je priamo úmerný zjedeným kúskom. Bohovská výhoda webu. Ďalšiu plusku by som videl v tom, že počet komentárov, hlavne ženského publika, vám prikŕmi ego. Okrem palcov hore, čítate aj: waw, ooo, joj, jednoduché vety: dala by som si, ochutnala by som, alebo rozvitejšie: príď aj k nám – rúru mám. No nájdu sa aj záujemkyne, ktoré sa rozpíšu a žiadajú o ..., na konci príspevku sa dozviete, že nie o schôdzku, ale o recept. To vás vráti z oblakov na zem.
Začnete si všímať „kolegyne“ z branže. Všetky tie „svítmelanžky, lapetitky, storykakačky“. Chcete byť ako oni „in“. Sú mladé, krásne, žijú v dokonalých kulisách a tie fotky, veď už tie sú na zožratie. Fotím už pár rokov zrkadlovkou. V minulosti som bol odkojený aj mokrým procesom. Pre narodených do „digidoby“– vyvolával som filmy a robil aj skutočné papierové fotografie. Nejaký týždeň fotím aj mobilom, tak som nadobudol dojem, že je to malina, byť jednou z vás.
Vrátil som sa podvečer domov. Kuknem do špajzky – opäť ju niekto "vyluxoval". Bežím do obchodu. Ešte, že maslo sa už môže, s cukrom je problém, prášok do pečiva pre "éčka" vymením za sódu, vajcia len od nevykorisťovaných sliepok a podojiť kravu v meste je naozaj problém. Našťastie máme mliečne automaty. Z tohto hriechu sa dá vyspovedať.
Čokoláda by mala byť „férová“ a aspoň 80-percentná. Musím vyriešiť ešte múku. Pšeničnú sme poslali do večných lovíšť, ražná - skôr na chleba, kúpim špaldovú. Nemá tú najlepšiu farbu, ale pár „lajkov“ navyše dodá. Zisťujem, že za surovinami som najazdil päťdesiat kilometrov, ale odhodlanie ešte nevyprchalo. Ide sa piecť.
Doma je už pomaly nočný režim. Aspoň budem mať kľud. Predhrejem rúru. Keď začnem šľahať vajíčka s cukrom, zistím, že niektorí susedia chcú ísť už spať. „Tititi-tata“ varechou na radiátor mi berie šľahač a do rúk dáva predhistorickú metličku. Trvá to dlhšie, ale zas to tak nefŕka.
„V lete maľuješ!“, pripomenie mi partnerka nešetrné zaobchádzanie s kuchynskými kulisami. Pripravené cesto nalievam do formy a ukrývam do vyhriatej rúry. Mám pol hodinu. Čas využijem na prípravu domáceho ateliéru. To pozadie nie, juj prečo mám každý tanier iný, táto misa sa nehodí, zabudol som kúpiť sviečky a dekoratívne ovocie. Nebude to tip-top, ale... Po vytiahnutí torty z pece ju stačí nechať ešte hodinku vychladnúť a môžem ísť na to. Trochu sa mi drieme, ale ešte musím vymiešať čokoládu s kokosovým olejom a sójovou „tiežsmotanou“. Za šľahačku sú body mínus. Som pripravený na finále. Je polnoc, asi nie najlepší čas a svetlo na fotografovanie. Nevadí, zrkadlovka zvládne aj tú kuchynskú žiarovku s „wattážou“ halogénky z mobilu. Ešte som nenapatlal čokoládu na tortu. Áno použil som adekvátny výraz. Kým moje kolegyne blogerky majú polevu ako klzisko pred štartom exhibície v krasokorčuľovaní, moja sa podobá zamrznutému rybníku po predchádzajúcom odmäku. A koťuha čokoládová nedrží na torte, skôr na stole ..., snáď sa zastaví aspoň na prízemí. Pôvodne som myslel, že budem súčasťou výslednej fotografie, ale vyzerám, že som do tej čokolády spadol. Tak tie nové obtiahnuté tepláky so „sexiriťkou“ asi nepredstavím. Ukázalo sa, že ani svetlo o jednej v noci nespolupracuje. Nechám to na ráno. Idem sa vyspať, zajtra je normálny pracovný deň a blogovať môžem opäť až večer.
Nakoniec som zostal "out". uvedomejúc si, že dokonalosť vždy kráča s pokorou.
Text a foto: Miroslav Zaťko
