Ľavá, alebo pravá
Pochodovať sa začína ľavou, aspoň tak nás to naučil podplukovník Kavčák, tak podobný "Terazkymu". Z domu sa vychádza pravou, lebo to je tá "pravá" na ceste za šťastím.
Ležím v nemocnici, lebo virózu som si splietol s melénou. Znie to ako milenka, ale aj keď si s ňou poležíte v posteli, žiadnu rozkoš nečakajte. Pri hľadaní príčin mojej čiernej stolice (to je tá meléna), som sa cítil ako baňa - prevŕtaný od vrchu aj zo spodu. „Podzemie“ žiadne tajomstvo nevydalo, i keď hemoglobín som mal na úrovni vykrvácanej obete stretu pouličných gangov kdesi v Mexiku.
Rannej vizite predchádza upratovanie v štýle "Babičky", čo neuvidí pani kňažná - to neexistuje. Teda všetko schovať do šuplíka, poličky, stolíka a skrine. Že moja posteľ si ešte pamätá časy prezidenta Husáka, aj tak vyzerá a vŕzga, to nikoho "netankuje". Do nemocnice, okrem strachu a bolesti, si pribalíte toaletný papier, uterák, príbor, utierku, pohár, šálku, ktoré potom aj tak musíte ukrývať, aby ste nenasrali hlavnú aj nehlavnú sestru. Bezmocnosť systému sa najlepšie prejavuje v pozíciách podriadený-nadriadený, alebo inak povedané obeť-sudca. Ale späť k vizite.
Rota nastúpená - prednosta, zástupca, službukonajúci lekár, hlavná, staničná …, len Jolanka, si na chodbe plní svoje povinnosti s mopom - čo je mokré, je aj čisté.
"Tak výsledky sú negatívne", hlas službukonajúceho doktora, preruší ticho ranného raportu. Tu dobré správy končia, lebo keď sa vŕta a hľadá, vždy sa niečo nájde. Je pravidlom, že to nie je to, čo sa hľadalo (v mojom prípade zdroj krvácania).
"Máte na obličke nález …", dramatické ticho preruším svojou naivitou…
"Myslíte cystu…“
"Nie, nádor.“ Môj svet sa stáva čiernobielym.
"Ale je to párový orgán, v najhoršom vám zostane ešte jedna", pokúša sa prifarbiť moje vnímanie zástupca prednostu.
Rota odpochoduje a opäť na 24-hodín zostávam sám so svojim batôžkom strachov. Sem - tam ma poteší sestrička novým nápojom podávaným vnútrožilovo, ale eufória známa po požití alkoholu sa nedostavuje. Viem, že to bude opäť len čakanie, na ďalšiu "jóbovku" po kolonoskopii (hľadanie "pokladov" v hrubom čreve).
Je dobojované, vyšetrenie dopadlo negatívne. Otázka znie, z čoho som mohol krvácať? Otázka plná medicínskych záhad, ale aj laických právd.
Stres! Teoreticky som na šťastný život pripravený, prakticky ho nedokážem realizovať. Láska mi zamáva krídlami a odletí. Ja jej to umožním, lebo viem, že opraty držím len za svoju polovicu. Čo skončilo, neudržíš. Konský záprah, bývalá dvojka, by sa točil už len dookola na jednom mieste. V hlave je to upratané, ale emócie a ich jed, sa ukladajú. Z jógy viem - dych je život. Dobré dnu - zlé von. Emočne som bodku nedokázal urobiť, len som si to uložil, k iným nedoriešeným záležitostiam - práca, vzťahy, peniaze. Strach je veľký majster - vráti sa - obličky sú jeho materskou základňou. Áno, len tu a teraz! Toľko krát zdôrazňované, toľko krát radené, ale aj tak zradené. Jogín nie je ten, kto urobí stojku na hlave, ale ten, čo dokáže prijať, že nie všetko má pod kontrolou. Život pod blankytnou oblohou sa žije sám. Pod zamračenou sa treba najprv vymuchlať z postele. Prijať aj to "zlé" je harmonická cesta za životnou rovnováhou. Kde je radosť, je aj bolesť. Kde je láska, je aj nenávisť. Každý "Nebojsa" má svojho strachoprda - boj sa!
Keby to nebolo z osobného chorobopisu, tak je to aj smiešne. V prepúšťacej správe stojí - tumor na ľavej obličke, ale ďalší papier, pozvánka na operáciu, hovorí o resekcii pravej obličky. Dva mesiace riešim nielen strach z „rezania“, ale či aj vedia, ktorú obličku mi budú operovať? Nepochybujem o odbornosti a schopnosti našich lekárov. Zhýralý je systém, kde pacient je len číslo. Dva mesiace čakáte, že sa vám niekto ozve, či absolvujete konzultáciu so svojím operatérom, či niekto váš strach prekryje odvahou a porozumením. Bol som naivný. Chod kliniky pracuje ako fabrika s pásovou výrobou. Jedna posteľ sa uvoľní a už na ňu prijímajú nového pacienta, niekoho na deň, iného na tri, ale do piatich dní sú všetci doma. Lôžko nemá kedy vychladnúť, len vydezinfikovať sa. V tomto kolobehu sú aj lekári a sestry. To, čo bude o dva mesiace bude až potom. Rieši sa akútne. Konzultovať svoj problém môžete akurát v zlom americkom filme, kde je lekár človekom, posteľ sa polohuje, izba je v „hotelovej“ kvalite a vy nie ste číslovkou na účte zdravotnej poisťovne.
Na šťastie alebo nešťastie môj hemoglobín je pod hranicou dostatku a operácia sa stáva fikciou…
Volajú mi z nemocnice, že mám prísť o pár dní skôr, že si ma upírsky prikŕmia. Tak mám možnosť opýtať sa, či pravá, alebo ľavá. „Cétečko aj sono“ ma ubezpečia, že ideme operovať ľavú. Do informačného systému nemocnice je s konečnou platnosťou zavedené - resekcia ľavej obličky. Tak a teraz už sa len naučiť, zvládať strach…
Je pondelok ráno, na operačné sály odchádzam po svojich. Na „rampe“ si ma preberú sanitári, cestou do operačného velína pani doktorka z ARO.
„Kde ste? Meškáte, všetci už čakajú len na vás. Teraz vám podám anestéziu a pripravím vás na operáciu pravej obličky…“
„Ale pani doktorka veď na tele, mám už vyznačenú…“, moje slová zanikajú. Ponáram sa do hlbokého spánku. Pochodovať životom chce aj veľký kus šťastia. Ľavá, pravá - pravá, ľavá.
Text a foto: Miroslav Zaťko
