Vyhnanie z Raja
putovanie krajinou mojej duše
Na začiatku tohto príbehu je pes, podľa mnohých najvernejší priateľ človeka. Priateľ, ktorý miluje bez výhrad, neodvráva, keď mu nadávate, teší sa, keď sa vrátite domov.
Svojho kamoša som stretol spolu so svojou priateľkou. Veľa som toho o zvieratkách nevedel, doma sme nemali ani rybičky. V ďalších dňoch sme sa spolu zoznamovali, hrali, chodili na prechádzky. Jedno sobotné ráno som sedel na schodoch domu a pes sa hral s “papečkom” na trávniku. Zrazu asi hormóny, psíkovi sa vztýčil chvost ako anténa, ktorá prijala signál. Niekde za domom si vykračovala psia kráska, možno. Nasledoval šprint za roh. Potom už len škrípanie bŕzd, tupý náraz a žalostné kvílenie raneného zvieraťa. Na ulici som našiel šokovaného psíka v bolestich s penou okolo papule, točiaceho sa okolo vlastnej osi. Vtedy už pri mne stála aj moja priateľka. Psa sme naložili do auta a odviezli k veterinárovi. Aj keď to tak spočiatku nevyzeralo, vylízal sa z toho. Zlomená laba, opuch mozgu, ja by som to možno vzdal, on nie. Doma som sa roztriasol, zrazu to všetko na mňa doľahlo. Neustrážil som kamoša a svoju lásku som skoro pripravil o priateľa najvernejšieho. Jednoducho babrák.
Aj keď naša nová rodina bola zložená ako z kociek stavebnice, držali sme spolu a kráčali životom. Po nádherných dňoch prišli pekné, slniečko prestriedala búrka, ale predpoveď na zajtra bola vždy pozitívna. Ako to už s počasím býva, sem-tam sa priženie chmára aj na jasnú oblohu. Slnko a mesiac majú svoj vlastný život. Občas sa ich dráhy vzájomne prekryjú a raz za čas prichádza zatmenie. Všetko potemnie, džavot vtáčikov ustane a zo všade hučí neznesiteľná tichosť. Okupujeme síce spoločný priestor, ale každý má svoj zákop, niekto pri televízore, niekto pri počítači.
Po niekoľkých rokoch individuality sme išli spolu na dovolenku: ja, priateľka, jej dcéra náš psík. Lokalitu - Český ráj som vybral ja, zloženie výpravy priateľka. Aj keď navonok bolo všetko harmonické, vo vnútri to bublalo. Dovolenka v lone prírody s dostatkom prírodných a kultúrnych pamiatok, v zložení všetci spolu, mala byť oddychom a regeneráciou opotrebovaného vzťahu. Nádej a očakávania (moje) boli veľké.
"Český ráj na to na pohled", také sú slová národnej hymny nášho suseda. Aj my sme sa išli pokochať týmto klenotom prírody, opradeného minulosťou a hojne v súčasnosti navštevovaného.
Hruboskalsko
Veže skalného mesta dosahujú až 90-metrovú výšku. Je to významná turisticko-rekreačná oblasť, ktorú na základe dohody s ochranármi využívajú aj horolezci pre športové účely.
V prírodnej scenérii sú zakomponované: zámok Hrubá Skála, hrad Valdštejn a kúpele Sedmihorky. Zámok Hrubá Skála bol v polovici 19. storočia romanticky prebudovaný pánmi z Aehrenthalu a po roku 1945 zoštátnený - slúžil ako zotavovňa ROH a v súčasnosti je v ňom hotel.
Hrad Valdštejn mal tiež zaujímavý osud - bol rodovým sídlom, v 16. storočí ľahol popolom, pútnym miestom, reštauráciou a centrom horolezcov. Turnovský lekár Antonín Vincenc Šlechta založil kúpele Sedmihorky na báze hydroterapie. Chodili tam významné osobnosti 19. storočia napríklad Ján Neruda alebo Eliška Krásnohorská.
Našu príjemnú prechádzku pokropil dážď, ktorý sa stal symbolickým. Už druhý deň sa naše cesty rozchádzajú, kým dievčatá odchádzajú do Turnova a Liberca, my “chlapi” pokračujeme v objavovaní Českého raja.
Hrad Kost
Je len málo hradov v Českej republike, ktoré odolali prestavbám a zachovali svoj pôvodný gotický charakter a obrannú funkciu. Vznik hradu Kost je signovaný do 13. storočia, keď Beneš
z Vartenberku postavil obrannú vežu a rytiersku sálu. Posledným majiteľom hradu bol rod "dal Borgo", ktorému ho štát po puči v roku 1948 zoštátnil a skonfiškoval. Posledná majiteľka sa
v Taliansku vydala za Norberta Kinského a tak sa hrad po roku 1989 ocitá v rukách tohto významného českého šľachtického rodu. Hrad je v súčasnosti využívaný nielen na historické prehliadky, ale slúži aj ako komerčné zariadenie - ubytovanie, svadby a prenajmy.
So psíkom si vykračujeme prírodou od zámku Humprecht, ktorý sa vypína na kopci nad mestečkom Sobotka, cez Vesec až k rybníku Bíly, nad ktorým sa vypína hrad Kost. Napriek svojmu menu, rybník biely nie je. Je pokrytý silnou vrstvou zelených rias. Pes vo svojej roztopašnosti si zelenú plochu rybníka pomýlil so zelenou lúkou a rozhodol sa po nej popreháňať. Riasy sa pod labkami rozostúpili a náš “dežko” zmizol pod vodou.
Na hladine sa symbolicky zjavila psia hlava… Keď sa vynoril, predné labky si zaprel o mólo a zadnými nohami silno výril vodu, ale na záchranu to nestačilo. K vyčerpanému psovi som dobehol a vytiahol ho z vody von. Už druhýkrát som ho skoro stratil.
Vraciame sa popri rybníku Partoťák lesom a lúkami do nášho prechodného bydliska v dedinke Vyskeř. Psík už na vodítku poslušne kráča popri mne.
Slová ani spoločný program pre všetkých na zvyšok týždňa sme už nenašli. Ostali len nemé výčitky. Moja českorajská anabáza končí, aj keď ešte len začala. Dievčatá sa chcú vrátiť domov.
Smutno hľadím pred seba. Z Raja som sa vrátil bez psa, bez priateľky, bezmocný. Spráskaný ako ten pes. Dovolenka, mala byť všetkým, len nie “labuťou piesňou” nášho spolužitia. Čo urobí ranené zviera? Kope a vrčí! Čo robí ranený človek? Uzatvára sa! Pred svetom, pred priateľmi, pred životom. Najlepšiou variantou zdá sa byť - útek. Ako ale utiecť sám pred sebou? Odstrihnutie sa od traumatizujúcej minulosti, je tou dobrou terapiou. Netýrať sa, nespomínať, neriešiť. Svet má aj iné farby ako je šedá, aj keby rovno a hneď v päťdesiatich odtieňoch.
Raj som neobjavil, lebo som naň nebol pripravený. Hľadať treba vždy smerom od seba. Spočítať, koľko zostalo z chlapa, ktorý chcel meniť svet a nedokázal zmeniť ani ten svoj. Pribudlo niekoľko kíl - uspokojenie sa, pribudlo slov - ubudlo rozprávania sa, sny cez deň- život v noci. Inventúra citov bola nahradená ekonomickou tabuľkou “dal som - nedostal som”. Kašlem na to, už neriešim!
Potom prišla šanca, zmeniť to. Využil som ju. Meditácia, hľadanie dobra, zmysluplnosti konania. Yoga, nový jedálny lístok, veci, ktoré ma dostávajú pod kontrolu. Čudujem sa ako Raťafák Plachta. S mastnotou mizne aj vlastnícke uvažovanie. Som otvorenejší, prístupnejší, senzitívnejší. Emócie hľadám len pozitívne. Pracujem na veciach, ktoré má uspokojujú a napĺňajú. Chcem v ich realizácii byť úspešný. Pracujem na vzťahoch s inými ľuďmi. Už nikdy nikoho neodbijem iba floskulou "tak fajn". Spolu budeme tému rozvíjať, aby každý mal pocit, že je výborné sa stretnúť a porozprávať sa. Nekončím, lebo stále som na ceste, ona je vlastne cieľ, ktorý môžem a chcem neustále dosahovať.
Objavoval a zaznamenával: Miroslav Zaťko
Spolupracoval a občas aj nie: psík Major
Mini-galéria
