Fotocestovatel.sk - Toskánsky zápisník - 5. časť, Napoleon na Elbe

Články

Toskánsky zápisník
Napoleon na Elbe

Pre suchozemca má ostrov čaro nepoznaného. Komunita odkázaná vlastnými silami získať si z kúska pevniny uprostred mora, čo potrebuje. Dnes je to predstava viac-menej iluzórna. Žijeme globalizačnú revolúciu, všade je blízko. Radi navštevujeme miesta, ktoré v našich mysliach evokujú predstavu výnimočného. Radi sa inšpirujeme inými myšlienkami pri spoznávaní vlastných pohnútok.
Prvý krát som bol na ostrove na dovolenke v Chorvátsku. Z Drveníku sme sa preplavili na Hvar. Bol som síce na ostrove, ale pevninu som mal stále na dohľad. Keď som sa túlal Toskánskom, napadlo mi, že by som sa mohol pozrieť na Elbu a prekonať svoj rekord vzdialenia sa od pevniny. Zvlášť, keď som si spomenul na Napoleona Bonaparta. Každoročne 5. mája sa bonapartisti stretávajú pred kostolom Misericordia v Portoferraio, aby dmonštrovali príslušnossť k tomuto vojvodcovi a rozporuplnému štátnikovi.

Krajina okolo San Gimignana je typicky toskánska. Vrch strieda vŕšok. Úbočia sú stovky rokov zasvätené Bakchovi a znalci vína si zaraďujú tento kraj do svojich itinerárov. Pri Volterre sa príroda začala meniť. Alabastrový raj, tajomné sídlo ešte tajomnejších Etruskov, zavelilo k zostupu z pahorkatiny. Klesal som medzi sprašovými poliami, cesta sa kľukatila, až mi v ušiach zaľahlo. Opustil som vinice, cyprušteky, olivovníky. Na ceste k moru ma už sprevádzali len sosny, husté a nízke kríky. Via Aurélia sa narovnala, vo vzduchu bolo cítiť vlhkosť a smog továrenských komínov. Piombino bolo na dohľad.

Začali o mňa súperiť trajektové spoločnosti. Popri ceste stáli pútače na lodné spojenie na Korziku, Sardíniu a Elbu. Rozhodol som sa, že vyhrá tá, ktorá prvá uverejní ceny. Zvíťazila hravá a striekajúca veľryba. Jej lode sú dodnes ilustrované známymi karikaturistami. Využil som prvú možnosť kúpiť si lístok, kúpil som si spiatočný. Nebol lacnejší, dokonca si slečna zaúčtovala použitie prepisovačky a aj úsmev. V Taliansku sa mi stalo viackrát, že som zaplatil viac, ako bolo uvedené. V reštaurácii tzv. couvert, tu vypísanie palubného lístku. Mal som šťastie loď odchádzala o desať minút. Nenásytný „mobydick“ zhltol ďalšieho suchozemca aj s autom. Moju loď maľoval obľúbený Mordillo. Usadil som sa na hornej palube a kochal sa morom. Tam niekde vpredu bola Elba a mňa čakali tri dni oddychu a spomienok na pokoriteľa Európy. Na palube sa dopovali „čipsami“ americkí cyklisti, ktorí sa rozhodli spoznávať krásy ostrova z chrbtov svojich dvojkolesových tátošov. Ako som neskôr zistil aj ja, bol to výborný nápad. Išiel som si oči vyočiť, ale žiadna hollywoodska hviezda s „futbalkami“ v podprsenke s nimi nebola. Toto nebola tá správna vzorka Američanov zo západného pobrežia. Hádam nabudúce.
Trajekt ubral paru a pribrzdil rýchlosť. Zálivom sme vplávali do vôd ostrova. Pred nami Portoferraio, najväčšie mesto a zároveň vstupná brána Elby. Loď zastala pri móle a z podpalubia začali vychádzať autá a autobusy na svoju púť za oddychom na ostrove.

Obedňajšia siesta skončila, rozhodol som sa poobzerať po súcom ubytovaní na ostrove. Najprv si užijem ostrov a na záver sa prejdem v Napoleonových stopách.
Vypadol som z Portoferraio a zamieril na juhovýchod do bývalej španielskej bašty Porto Azzuro. Cesta sa vykrúcala, ale aj keby som ju narovnal, rýchlejšie by som do cieľa nedorazil. Veď načo aj, ruský kilometrovník typu „tu za rohom“ a idete 200 kilometrov tu nepoužívajú. Najďalej je to do Patresi a činí to necelých 40 kilometrov. Osady na pobreží sa tu od seba nelíšia – prístav, námestíčko, kaviarničky, reštaurácie, obchody so suvenírmi. Jedna odlišnosť tu predsa len je. Ostrov je bohatý na nerastné suroviny. Ešte aj dnes sú okolo Rio Marina povrchové železorudné bane zdrojom obživy. V ochodíkoch je dostatok minerálov pre zberateľov.

Paríž po stáročia zvyknutý na víťazné pochody, mal 29. marca pri svojich hradbách vojakov rozhodnutých ho dobiť. Písal sa rok 1814. Šťastná hviezda Napoleona prestala svietiť. Šiesteho apríla podpísal úplnú abdikáciu, aby sa jedenásteho stal suverénnym vládcom ostrova Elba. Podmienky boli dojednané – ročná apanáž 2 milióny a 400 mužov zo starej gardy, ako čestný a bezpečný sprievod.
Dvadsiateho siedmeho apríla prišiel Napoleon so sprievodom na pobrežie Saint Rafael, kde sa pred 15 rokmi vylodil po svojom návrate z Egypta. Potom to išlo – štátny prevrat, konzulát, cisárstvo. Opäť v súčasnosti - dňa 4. mája vystúpil v prístave Portoferraio včerajší pán Európy a súčasný „vládca“ Elby. Mal to byť ostrov pokoja a pre svet mal cisár prestať existovať.

Napoleon si začal plniť vladárske povinnosti. Organizoval plesy, po kráľoch príjmal obchodníkov a živnostníkov.
Vo februári 1815 ho na Elbe tajne navštívil bývalý podprefekt mesta Remeš. Návšteva rozdúchala vojvodcovský oheň. Možno to bol aj fakt, že mu nebol vyplácaný dohodnutý dôchodok. Možno to boli šumy o deportácii na odľahlejší ostrov. Bol vojakom a preto sa rozhodol 26. februára 1815 vyplával za svojím osudom na pevninu ctižiadostivý fanatik. Let orla, ako ho spomínal v proklamácii, začal. Bol prudký, ale krátky.

Kto vie, ako sa cítil rodený vojvodca na ostrove dlhom 27 a širokom najviac 18 kilometrov? Kráľovstvo utopené v Ligurskom mori, nemohlo uspokojiť jeho mesiášsku ctižadosť.

Oficiálnou rezidenciou Napoleona na Elbe bola Villa dei Mullini v Portoferraio, ktorej meno dali veterné mlyny, kedysi tu stojace. Krátko povedané, kráľovská rezidencia bola kedysi mlynom. Je možné si tu pozrieť: pracovňu, príjmací salón, miestnosť obsluhy s karikatúrami cisára, šatník so zástavou Napoleona na Elbe: bielo-červená s tromi zlatými včelami, spálňu a knižnicu so stovkami zozbieraných kníh. Na prvom poschodí sú komnaty, ktoré obývala Napoleonova sestra Paolina Borghese. O dve ulice nižšie je kostol Chiesa della Misericordia, kde uchovávajú posmrtnú bronzovú masku. Asi šesť kilometrov juhozápadne von z mesta na úpätí kopcov San Martino sa nachádza letná rezidencia Villa Napoleone, dvojposchodová, vyzdobená freskami Pietra Ravelliho. Zásluhu na jej zachovaní a premenu na múzeum urobil Napoleonov vzdialený príbuzný Anatol Demidoff. V súčasnosti vila slúži ako výstavné centrum a múzeum s prehliadkou miestností, ktoré veľký Korzičan užíval. Že nebol vysokého vzrastu je všeobecne známe, aj tak prekvapí liliputánska posteľ, alebo skoro „detská“ vanička. Návštevníkom sa najviac páči tzv. Egyptská sála a priľahlý park za vilou. Letné sídlo je obnovené v neoklasicistickom štýle a pôsobí harmonicky. Svojmu majiteľovi mier do duše nevnieslo. Ešte raz sa rozhodol zmeniť chod kolesa dejín. Prišlo Waterloo, potom už len útesy Svätej Heleny, samota a smrť.

Nabudúce: