Za odmenu na Madeiru, časť prvá
Čas vianočný - čas splnených prianí. Sedím na Vianoce s mojim bratom u neho doma. Je dovečerané a my chlapi ochutnávame rumy z celého sveta.
Po juhoamerických exotikách končíme 9-ročným rumom z Madeiry. Teraz neviem, či je to opojnosťou skonzumovaného alkoholu alebo vôňou diaľok, či neposednosťou môjho brata, ale dostávam ďalší-neplánovaný darček - Madeiru. Bol som síce obdarovaný "ex post", až keď švagriná povedala, že ona necestuje. Ja taký zásadový nie som, tak prijímam ohrdnutý darček na cestu s vôňou korenia a farbou večnej jari.
Zima u nás býva mrazivá… Na viedenskom Schwechate parkujeme v snehovej metelici. Teplom si nás privinú útroby letiska. Let do Amsterdamu prebehne hladko, ale čaká nás 6-hodinové prestupové čakanie. Krátime si ho prechádzkami uličkami "schipoolského mestečka". Dcéra, ktorá pricestovala z Haagu, nám pomáha preklenúť časovú bránu do odletu na Madeiru. Preklopiť život zo Slovenska do Holandska, s medzistanicou vo Viedni, je náročné, ale našinec je adaptabilný. Dnes má dcéra svoju domácnosť v Haagu. Tu má priateľa, svojích psíkov a túžbu byť úspešnou v nadnárodnej korporácii. Tak toto je to dievčatko, ktoré bolo treba vodiť za ruku? Nie, je to žena, ktorá už dospela. Som hrdý otec, ale aj osamelý muž na výlete za svojimi blízkymi. Niekedy raz, inokedy dva krát v roku.
Pristávať na Madeire s vedomím videného videa, kde pilot niekoľkokrát nalietaval na runway s rozkmitanými krídlami od poryvov vetra, nie je najlepšia reality show. Robíme oblúk po vetre a na dráhu ideme zo smeru ostrov - oceán. Pristátie je hladké, strach je ututlaný. Vyzdvihujeme si „fiatíka“, ktorý bude naším sprievodcom po ostrove. Hotel je poloprázdny, rýchla sprcha, ešte rýchlejší rum a šup do hlavného mesta Funchal. Je večer, hľadáme reštauráciu, kde by sme si dali miestnu špecialitu rybu, ktorú rybári ťahajú z veľkej hĺbky a volá sa nežne espada, aj keď vyzerá ako začiernená muréna. Vytiahnutím vypúli oči, takže vyzerá ešte hororovejšie. Je sa s vysmaženým „domorodým“ banánom a kopou parenej zeleniny. Čo vám budem klamať - dobrota. Madeirské banány sú menšie, ale výraznej a plnej sladkej chuti. Krátka prechádzka mestom a cesta do hotela posledným žltým autobusom. Pred hotelom na zastávke je otvorené malé bistro. Dávame si „portugalskú“ brazílsku kávu v cene, za ktorú u nás nenahrievajú ani šálku. Je malá, silná s trpkosťou trieslovín. Okoreníme to ešte ponchou. Pije sa s čerstvou šťavou z citróna, pomaranča alebo maracuje. Je to výborné pitie, ale lezie prudko do hlavy. Postáli by sme s ponchou ešte niekoľkokrát, ale treba ísť spať, zajtra nás čaká prehliadka mesta.
Je veľkou výhodou ísť na Madeiru so skúseným „madeiristom“ ako je môj brat. Príprava na cestu znamená spoľahnúť sa na jeho skúsenosti. Bola to už jeho ôsma návšteva ostrova. Bedekre a sprievodcovia po Madeire mi pripadajú neprehľadné, plné balastu, nahustené všakovakými „top“ - festivaly, tradície, drinky… alebo „one day“ in…No kto by letel niekoľko tisíc kilometrov pre jeden deň. Madeiru si môžete užiť v prvom rade ako turista, potom milovník histórie a kultúry, alebo urobiť okružnú jazdu ostrovom za vínom Madeira a rumom. Ak sa idete prioritne kúpať a slniť sa - zabudnite. More je rozbúrené, vietor fučí a pláže sú umelé a malinké. Milovníkom zájazdov „ala čedok“ zostávajú hotelové bazény a lehátka. Hotelové komplexy na kraji Funchalu to poskytujú. Sú od ruky a masovosť je ich hlavnou charakteristikou.
Funchal a okolie
Paláce, meštianske domy, parky, kostoly, kláštory a múzeá - to je Funchal. Pre mňa najväčším zážitkom bola tržnica. Plná farieb a vôní. Ovocie, ktoré niekto „naklonoval“. Okrem klasických exotických kúskov, tu nájdete aj všelijaké krížence. Pre záhradkárov kvety všetkých farieb palety. Cibuľky vám zabalia a pošlú, kam len budete chcieť. Korenie a zmesy korenín. Vôňu Madeiry môžete užívať aj doma, ešte niekoľko mesiacov po návšteve ostrova. Stačí nakúpiť.
Nad Funchalom sa nachádzajú mnohé záhrady, my sme navštívili Palheiro Gardens, akýsi mix francúzskych záhrad a anglických parkov. Ďalšou našou zastávkou je Monte, hora nad mestom s kostolom Panny Márie z Monte, kde sníva svoj sen o novej monarchii náš posledný panovník Karol I. Habsburský. Na Madeire žil chudobný, ako obyčajný občan. Z Monte sa môžete zviesť na saniach tobogánom tvoreným ulicami mesta. Dráhou sa nesie šmyk a krik.
Museu Frederico Freitas je dom, z ktorého dýcha vôňa starodávnych koloniálnych čias. Dobovú nostalgiu predstavujú starodávny nábytok, zbierky výtvarných diel, úžitkového skla a kovu. Kuchyňa domu je spomienkou, na čom sa varilo v minulosti. Múzeum má aj modernejšiu prístavbu, v ktorej sú sústredené azulejos (kachličky), zbierka nielen z Madeiry a Portugalska, ale z celého sveta.
Camara dos Lobos, osada západne od Funchalu, je známa výrobou rybárskych člnov a Churchillovou výhliadkou, z ktorej maľoval svoje oleje. Aj keď dedinka v názve ukrýva tulene, tie sa tu už neplahočia. Odplávali s pribúdajúcimi rybármi a turistami… Najznámejšími rekreantmi tohto mestečka bola neduživá rakúska celebrita Sissy a "svetový" maliar a celoživotný pôžitkár Winston Churchill. Cestou do Riberira Brava nemôžeme vynechať skoro šestometrový útes Cabo Girao, ktorý ponúka nekonečný výhľad, pokiaľ to počasie dovolí, alebo adrenalín v podobe presklenej terasy, keď pod sebou máte polia veľkosti pieskoviska.
Miestne mníšky v 17. storočí tak vystrašili okolití piráti, že neváhali vyhrnúť habity a vystúpať do výšky vyše osemsto metrov, aby tu v kráteri vyhasnutej sopky založili dedinku-skrýšu Curral das Freiras. Usadlosť je tak izolovaná vysokými kopcami od svojho okolia, že aj slnko tu hreje len okolo obeda. Cesta má iba 40 rokov a masmédia tu šíria popkultúru asi 30 rokov. Chápem zakladateľky dedinky, že lepšie miesto na ochranu „vienkov zelených“, ako tu, na pol-ceste k bohu, nebolo. A ktorý chlap by sa sem trepal, keď sem žiadny hromadný povoz z prístavu nejazdil, poveternostné a správy o vodných stavoch sem nedoleteli? A dole okolo prístavu bolo „ochotných“ a „vienkov kvitnúcich“ habakuk. Miestni sa v súčasnosti živia predávaním suvenírov, výrobou sladkostí z čerešní, orechov a gaštanov, ktoré tu pestujú. Ako sa sem tí „miestni“ dostali? … vienok sťať!
Text a foto: Miroslav Zaťko
Mini-galéria
