Holandsko vnímané trojgeneračne
Rodičia sú pri našom narodení, aby boli pri nás, keď nás niečo vystraší. Postupne sa oslobodzujeme od strachu, ale aj od vplyvu rodičov. Vnímame svet svojimi očami a tie starostlivé rodičovské nám pripadajú smiešne. Polemizujeme s nimi, skúšame im robiť napriek. Sme hrdí a neústupčiví, dokonca si našepkávame -"ja takto žiť nebudem"... S našimi vlastnými deťmi prichádzajú tie isté hry, akurát v úlohe toho starostlivého sme teraz my. S odstupom rokov môžem povedať, že robím to isté, čo moji rodičia. Dokonca tú „prehnanú“ starostlivosť chápem, lebo ju vidím už s optikou prežitých rokov. Kým predtým som chodil na dovolenku len s kamarátmi, teraz mi nerobí problém urobiť garde mojej mame. Tak sme sa na jar pobrali do Holandska pozrieť najväčší kvetinový festival Keukenhof.
Cestovať s mamou má niekoľko výhod. Nemusím si nič chystať, cateringový servis je úplne v jej réžii. Tak si svištíme diaľnicou, ja s plným bruškom a mamina so spokojným úsmevom na perách, že sa postarala o svoje dieťa, aj keď dospelé. S obľubou hovorí:
„Ja som vždy tvoja mama, ja ti aj „poza uši“ ešte môžem dať.“
Tak radšej poslúcham. Nad Barcelonou zúri búrka a naše lietadlo do Holandska tým pádom mešká. Namiesto o 22,00 pristávame niekoľko minút po polnoci. Nejaké to pivko ako sedatívum a budem spať ako nemluvniatko. Trochu trúfalé tvrdenie, lebo mamina zo svojej polovičky manželskej postele hlási:
„Nechráp!“
Ráno ale počuť chrapot aj odtiaľ..., ale som džentlmen, nebudem predsa žene pripomínať náš spoločný nešvár. Syn aj vnuk, ako hostiteľ, sa prezentuje raňajkami podávanými na terase bytu. Generačná story začína.
Stará mama
Je krásne mať niekoľko desiatok krížikov na pleciach a necítiť ich ťarchu. Samozrejme nájdu sa aj nejaké mínusy, ale tie už patria k veku a netreba ich absolutizovať vo význame – chcem vyhrať. Moja mama rada cestuje, spoznáva, aj keď je to veľakrát plážová dovolenka. Nebojí sa vybrať do exotickej destinácie, len väčšinou už nie je s kým. Keď žil ešte otec, boli nerozlučná dvojica. Európske pláže spoznávali spolu. Často brali so sebou aj vnúčence a ten prvorodený si toho užil najviac. Mali aj majú pekný vzťah, ktorý trvá dodnes. Preto aj tento výlet za krásou kvetín. Organizátor je vnuk, ja som len sprievodca.
Aké to bolo, keď „starká“, bola ešte mama, alebo ešte lepšie, keď bola len dievča? Deťom je ťažké predstaviť si, že aj mama mala „-násť“ a nejakí šarvanci ju okrikovali na trnavskom korze, alebo uznanlivo na ňu popiskovali. Večer, keď si rozprávame príhody na terase synovho apartmánu a jedno pivko na dobrý spánok si dala aj starká, z nej vypadlo:
„Viezla som sa na bicykli od mestskej veže krížom cez námestie, keď zrazu maliar, ktorý si maľoval mestskú scenériu, na mňa kričí. Slečna, počkajte, budem vás maľovať, máte taký pikantný noštek.“
Chechceme sa a neveríme vlastným ušiam. Starká sa veselo usmieva, ktovie čím to je? Zadymením terasy kvalitným „matrošom“, silnejším belgickým pivom, alebo len uvoľnenou atmosférou. Je krásne počuť maminu spomínať, vidieť ju usmievať sa. Teraz jej verím, že bola krásna a otec sa musel veľmi snažiť, aby tromfol všetkých jej trnavských nápadníkov.
Holandsko je skultúrnená krajina aj vo význame skultivovaná. Už večerné pristátie medzi Rotterdamom a Haagom hovorí o húževnatosti miestnych. Všade vysvietené, nie, to nie sú tréningové plochy budúcich “oranjes“, ale skleníky, ktoré pracujú vo dne v noci, aby na trhu bolo dostatok vlastného ovocia a zeleniny (košíček za 1 euro). Nik nefrfle, že sa to neoplatí, ani kupujúci nebežia do supermarketu, lebo tu ani žiadny nie je. Navštíviť kvetinovú výstavu Keukenhof je jednoducho pastva pre oči. Farebnosť oslepí, ale dušu naplní hrejivými pocitmi z prežitej krásy. Keď sme tam boli, tak témou bolo Holandsko. V hlavnej úlohe tulipán, ktorému sekundoval hyacint. Vidieť vysadenú amsterdamskú uličku, zloženú zo štíhlych a vysokých domov, ktoré sa zrkadlia v rannom opare kanála, je ťažké slovami popísať. Treba to zažiť a hlavne vidieť. Všetko len z kvetov vo všetkých farbách, ktoré príroda namaľovala. Previezť sa loďkou pomedzi lány kvetov, všetkých farieb sveta je tiež zážitkom, na ktorý sa nezabúda. Kvet môže byť symbolom lásky a úcty, ale dá sa na ňom aj zbohatnúť. Treba byť len usilovný a v nápadoch nekonfekčný.
Otec
Tatom som sa stal vo veku, keď som nedokázal byť ešte ani synom. Rozháraný, nevyrovnaný, vášňami zmietaný. Jednoducho, nebol som pripravený. Kedy je ten správny čas? Nie je to vekom, je to poznaním. Dieťa, skúšajúce naučiť sa chodiť, si denno-denne narazí riť, aby zajtra si rozrazilo ešte aj čelo. Aj tak ho to neodradí. Učí sa s vytrvalosťou včely, ktorá nosí do úľa nektár po kvapkách. Bez nároku byť vyznamenaným statočným cínovým vojačikom. Bez strachu zo zlyhania a zahanbenia. Systém strachu potrebuje zahanbených jednotlivcov, z ktorých si potom vytvára armádu závislých.
Socializmus bol zhýralý, ale vďaka nemu sme sa zakuklili vo svojom motýľom svete. Stúpali a klesali s hudbou Yes, dvíhali ruku protestu s Petrom Gabrielom, v spriaznených divadlách hľadali skryté inotaje a do kina sme sa chodili držať za ruky so svojimi láskami. Komunisti, váš svet nám bol ukradnutý... mali sme svoj a bol hipisácky farebný.
Vlastné ego nemá byť určujúcim faktorom. Súčasťou každodenného života by mala byť: láska, dobro, pokora a sebadisciplína. Bojovník má svoje emócie pod kontrolou, ovláda ich. Len tak sa stáva bezúhonným.
Znovuzrodenie, ako obroda vchádza do môjho života neustále s opakujúcou sa pravidelnosťou. Každý z nás hľadá svoje vzory. Chce byť tým starým dobrým majstrom, ktorý vedie k renesancii. Chce byť tým vodcom, ktorý preklenie kupolou obrovský priestor nad gotickou katedrálou. Len vzdelaní a odvážni, inšpirovaní klasickými vzormi, tvoria nové dejiny harmónie a krásy. A o to snáď ide aj v ľudskom žití.
Cesta vlakom do Amsterdamu začína na stanici v Haagu. Potrebujem odparkovať bicykel. Nájsť miesto pre toto jednostopové národné „vozidlo“ Holandska je problém. Parkujú tu všetci, čo ráno odcestovali za prácou. Po desiatich minútach intenzívneho „sherlockovania“ nachádzam voľnú výklopnú koľajničku tohto parkovacieho domu pre bicykle pod oblohou. Sedím vo vlaku, ktorý je čistý, informuje ma o rýchlosti, teplote, nasledujúcej zástavke. Po pár desiatkách minút vysadám na hlavnej stanici v Amsterdame. Podobnosť so službami ŽSR nie je ani náhodou podobná.
Električkou pokračujem na námestie múzeí, kde je cieľ mojej cesty Rijksmuseum. Holandské národné múzeum bolo založené na začiatku 19. storočia a v súčasnej budove, ktorá je zmeskou renesancie a gotiky, sídli od konca devätnásteho storočia. Architektom bol Pierre (Petrus) Cuypers. Budova má tri podlažia a priestranné prízemné átrium. Keďže je národné, sú tu hlavne holandskí majstri, ale nájdu sa aj skvosty iných nenárodne orientovaných velikánov – Fra Angelico, ázijský pavilón, Yves Saint Laurent a iní modernisti. Vstupenku je dobré kúpiť si cez internet, nemusíte potom vystávať v dlhom rade na ulici. Prísť tesne po otvorení múzea, má výhodu, že si Rembrandta a Vermeera pozriete v kľude a s dôrazom na detail. Neskôr to už nie je možné. Zápas "Ligy majstrov" pozeráte z poslednej rady kotla hľadiska oslepený všetkými záujemcami mať selfie
s holandskými majstrami. Van Gogh Museum mi zostalo na niektorú budúcu návštevu, tá „šóra“ bola nekonečná.
Syn
Osemdesiate roky minulého storočia v socialistickom Československu. Ponáhľame sa dolu kopcom, tráva je klzká, je po daždi. Byt na jednom konci mesta, škôlka úplne na opačnom. Zastávka autobusu dolu v dedine. Sídlisko nové zablatené nad dedinou. Cesta hore kopcom dvadsať minút, dole desať. Syn v novom oblečku od starkej, zo spriatelenej NDR, si skackajúc spríjemňuje cestu. Stále ho napomínam, že určite sa v tom blate vyváľa. Radosť z pohybu nedbá na môj zošnúrovaný svet: byť všade načas. Letecký deň začal ľahkým pristátim bez vystrčeného podvozku na trupe lietadla bez krídiel. Bledomodrá sa mení na špinavohnedú. Detské zdesenie má oči raneného zvieratka. Chcel som pridať jednu výchovnú. Zastavil som ju v letku. Vrátili sme sa domov. Na prácu a škôlku sme sa vykašlali, radšej sme sa spolu hrali.
Syn patrí k prvej ponovembrovej ekonomickej emigrácii mladých ľudí. Hra na slobodu doštrngala k mečiarovskej dezilúzii. Sen o jednom národe, jednej krajine skončil hrou na dobrých a zlých Slovákov. Kým tieto krčmové zábavky, ako „Dosť bolo Prahy“, zamestnávali staršiu generáciu, mladí sa v tichosti začali vytrácať. Britské ostrovy, Írsko, po otvorení pracovného trhu aj Rakúsko a Nemecko. Cudzie mamy a otcovia dokázali poskytnúť obživu a perspektívu našim dcéram a synom.
Príjem dvoch mladých na začiatku ich spoločného príbehu na Slovensku bol asi 600 euro, bývanie len na 30-ročnú hypotéku a to všetko zabalené do balíčka svetlých zajtrajškov, tak podobných kostolnému vymetaniu mozgov, alebo komunistickému mámeniu. Na mieste je rečnícka otázka, čo je lepšie? Gastarbeiter so mzdou, ktorá pokrýva aj položky nadstavba a dovolenka, s večnou túžbou po domove. Alebo vydedenec s mzdou na úrovni sociálnej dávky a s každomesačným bojom, nebyť v červených číslach, ale s výhľadom na Kriváň.
Jóga ako životný štýl. Holandsko je krajinou pozitívnych ľudí. Ich filozofia je založená na duševnej pohode. Pozitívne emócie, angažovanosť, zmysluplnosť, úspech v každodennej činnosti, vzťahy k iným ľuďom. Ako zaradiť tieto kritéria do svojho života? Syn spoznal odpoveď – jóga. Všetko to začalo zdravotnými ťažkosťami Karpálny tunel, nespôsoboval len bolesti, ale aj stuhnutosť a stratu citu v prstoch. Lekárske riešenie problému – operácia – dvojmesačná nehybnosť- výsledok neistý. Jóga poskytla, čo nezaručovali lekári. Postupom prerástla do vášne a zmeny životnej filozofie. Zdravé telo potrebuje zdravú dušu, alebo aj naopak. Pokora, láska, sebadisciplína. Jóga nie je len cvičenie na prečistenie tela a mysle. Je to sebazdokonaľovanie a cieľom by malo byť oslobodenie sa vo všetkých podobách.
Kým na Slovensku ešte stále vzpierame a naťahujeme železá, lebo veríme, že svaly sú viac ako vnútorná pohoda. Holanďania sú jógou „nakazení“, štúdiá rastú ako huby po daždi. Súvisí to aj s Holandskom ako multikultúrnou krajinou, kde sa jednotlivé národnosti ovplyvňujú, najprv dobrou kuchyňou, neskôr aj filozoficko-spoločenským myslením a dianím. Výsledkom má byť napĺňanie duševnej rovnováhy ako alternatívy k civilizačno-stresujúcim procesom.
Text a foto: Miroslav Zaťko
Mini-galéria
