Miesto pre lásku (part 2)
Láska, love, liebe, amour... Je opojná, nabitá emóciami, je putom i duševným balzamom, ale aj zničujúcou telesnou príťažlivosťou. Koľko názorov na lásku existuje? Desiatky, stovky, tisíce?
Zamilovanému je to v podstate jedno... Chce okamžite a hneď letieť na obežnú dráhu k bohom. Zamilovaný sa vznáša. Včera bolo všetko nanič a dnes je aj holá vetvička stromu krásou prenádhernou, plnou symbolov.
Tak, kde je to miesto, ktoré hreje zvnútra? Na severe, kde v lete slnko nezapadá, alebo na juhu, kde krásne pripeká? Možno treba ísť na východ, kde svoju púť začína. Západ je, ale miestom, kde svoju hlávku skloní. Tak, kde je to miesto?
Je treba začať z iného konca. Láska je alebo nie je. Láska nekladie podmienky, nie je vypočítavá. Bolí, keď sa nenapĺňa, ale nie je sobecká. Nekričí – ja, ja, len ja, ale ticho myslí na my. Vzťahy
s ostatnými dávajú nášmu životu zmysel.
Prečo aj „big love“ jedného dňa končí? Prečo slávni ľudi, keď sa rozchádzajú, dávajú vyhlásenia, že sú plní vzájomnej úcty, priateľstva a rešpektu? Možno práve preto, že toto všetko sa z ich vzťahu vytratilo. Vzťah to je v prvom rade spoločné prežívanie.
Na začiatku je všetko jednoduché, zážitky sú krásne a povznášajúce. Zažívame len samé príjemné veci. Sme v kine alebo divadle, „wellnesíme a turistikujeme“, večeriame pri mihotaní svetla sviečky a ochutnávame opojnosť vína. Komu by sa takýto svet vzťahu nepáčil, možno len masochistovi a askétovi? Neuspokojíme sa, chceme viac, možno až vlastniť partnera, naša láska sa stáva sobeckou. Chceme len hrozienka a vianočku odmietame. Ale k spoločnému životu patria aj neromantické veci: jazdenie s vysávačom, večne strašiace riady, kočíkovanie, keď v kúzelnej bedničke beží „Premiereship“, naťahovanie sa o ovládač - vyhrá romantický film, alebo thriller?
Prehrávame a vzďalujeme sa. Najprv do rôznych izieb a neskôr aj jeden druhému. Zrazu nás kolegyňa chápe viac, je upravenejšia a viac sexy.
Tá iná je tá, ktorú obdivujeme a domácu pani prehliadame. Teplá večera je viac, ako pohladenie a vyjadrenie úcty, čo všetko pre spoločnú domácnosť naša láska prináša. Plavili sme sa na spoločnej plachetnici, čelili vlnám a plachtu natáčali po vetre. Teraz chceme jachtu, najlepšie stometrovú, tromfujúc Jobsa. Nevidíme ale, že náš nový koráb sa volá Titanic.
Je dobré vymeniť staré za nové? Keď sa bavíme o aute, áno. Ak meníme len ročník narodenia lásky, zmŕtvychvstanie sa nekoná. Čas očarenia sa skracuje, vrásky prehlbujú a zadok sa nám viac scvrkáva. Nie sme už žiadny sex-symbol, možno len podarená replika „Deduška Večerníčka“. Ak si to vieme uvedomiť, môžeme sa zachrániť. Nebude nič nové, len staronové. Staré variácie na odcudzenie sa, nové pokušenie dať to ešte raz. Reparát robia tí, čo to nestihli v riadnom termíne.
Ak nám kríza stredného veku nahrnie príliš veľa testosterónu do tela, nemúsíme hneď behať maratón, ani sprchovať sa studenou vodou. Klinický obraz to síce vylepší, na chvíľu prekryjeme príznaky „chorobného stavu“. Naďalej budeme nepokojní, hľadajúci potešenie a rozptýlenie za hranicou prijateľného. Niekedy preletíme civilizáciu a vydáme sa na lov. Tokáme ako tetrov na jar, vylietávame do výšok ako orol, s cieľom vrhnúť sa na všetko, čo je žensky atraktívne. Vyťahané kolená manželkiných „elasťákov“ to už dávno stratili. Ak sa rozhodneme byť orlom, nemali by sme sa domov vracať ako kukučka, ktorá niečo nechala u susedov, alebo ako kondor, síce obrovský, ale zo zobáka je mu cítiť len zdochliny. Ako hovoril významný český psychiater a neskôr aj sexuológ Dr. Plzák: Zatloukat, zatloukat, zatloukat! Nie je nič horšie, ako prehodiť vypĺznutého morálneho kocúra zo svojho chrbáta na krk manželke a tvrdiť, že ste jej kúpili striebornú líšku. Vy máte pokoj, ego je síce ponížené, ale vyspovedali ste sa za odpustok niečoho ligotavého.
Niečo nie je v poriadku. S vašou neverou začínajú žiť nevinní. Manželka je nervóznejšia – deťom dáva do školy menej chutné desiaty. Pri rannej inventúre v skrini s ošatením nachádza ešte menej použiteľných kúskov, ako doteraz. Pritom dvere sa už nedajú zavrieť a hrozí kúpou, alebo nebodaj systémom „urob mi sám“ šatníkovú skriňu. Každý váš neskorý príchod je psychologickým filmom s podtitulom: „kde v riti je a s ktorou kurvou teraz?“
Možno vaša láska rozžiari Karibik, snáď natrafíte na toho pravého v Bangkoku. Najusmievavejší sú v Tichomorí, najdepresívnejší v Japonsku. Či vyrazíte na východ, juh, západ, alebo na sever, všade je láska. Kvitne, aj keď mrzne.
Nehľadajte pokoru, porozumenie, priateľstvo a záujem u milovanej osoby. Skúste sa pozrieť do svojho vnútra, či tam sú. Ak áno, je to ešte dobré. Dajte pocitiť svojej láske, že je tá pravá. Zavolajte jej, napíšte list, alebo len „stošesťdesiat znakov esemes“.
Potom sadnite a leťte.
Keď budete stáť pri jej dverách, zopakujte nahlas a priamočiaro svoje vyznanie. Pozerajte sa priamo do očí, v niektorých sa zalesknú aj slzy šťastia. A potom už nikdy neprestávajte. Každý deň je stvorený pre lásku. Za slnečna to dokáže každý, ale urobte tak, aj keď mrholí a tlak sa prevaľuje, ako vy po prehýrenej noci v posteli. Byť milý, láskavý, počúvajúci, povzbudzujúci nie je prejavom slabosti, ale veľkého a pozitívneho ducha.
Neviem, či mám patent na lásku, ale viem, že existuje, videl som ju. Verím, lebo ju vnímam. Chcem byť pripravený a pozitívne naladený. Ukázať jej, že je tá pravá, aj keď sa tak nevidí, nevníma, nepočuje. To je úloha nás partnerov, vidieť ju takú, aká v skutočnosti je – rozochvená a pripravená vyštartovať na obežnú dráhu. Áno, každá ďalšia raketa bude modernejšia, rýchlejšia. Ale bude z inej doby, galaxie. Na porozumenie bude využívať úplne iné komunikátory, ako sme zvyknutí. Nepozerajte na „elasťáky, bombarďáky“, pozerajte na lásku, je všade - pri pohári vína, v kine, ale aj pri sobotnom upratovaní.
Text a foto: Miroslav Zaťko
Miestá nekončia, ale nabudúce opäť "on the road"
Mini-galéria
