Bruggy bruchaté
Bruggy sú pekné guľatučké, ako bruško pivára. Prešli si rôznymi obdobiami, poznačené hladom, záplavami, ale aj výnimočnou prosperitou. To, čo dnes ťahá každoročne do mesta milión turistov, je jeho stredoveko-gotický vizuál. Bruggy zbohatli na obchode s flámskym plátnom. Na to potrebovali prístup k moru, aby mohli dovážať z Anglicka a Škótska kvalitnú vlnu, ktorú naň spracovávali. Obchod s plátnom nebol jediný a určujúci. Obchodovanie s republikami okolo Stredozemného mora rozšírilo možnosti o ázijské korenie. Do mesta prúdilo obrovské bohatstvo. Na konci 15. storočia sa odhadoval počet obyvateľov mesta až do sto tisíc. Bruggy sa vyrovnali Florencii. Zanesením kanála Zwin, Bruggy stratili prístup k moru. Strata obchodných možností viedla k úpadku mesta. Vedúce postavenie získali Antwerpy a Bruggy išli od deviatich k piatim.
V polovici 19. storočia sa stali najchudobnejším mestom Belgicka. V dvadsiatom storočí začali Bruggy objavovať turisti. Paradoxne úpadok sa stal hnacím motorom, ktorý rozvinul pokrok mesta ako turistickej gotickej atrakcie. S rozvojom cestovania sa do mesta vratil obchod, vybudoval sa prístav a znovu sa obnovil kanál k moru. Ale to je už novodobá história týchto Benátok severu.
Niekedy majú chlapi potrebu vyraziť si len tak sami. Niežeby sme boli takí odvážni, ale občas manželky a priateľky sú služobne odcestované... deti nám už vyrástli, alebo ešte nenarástli...tak nemusíme imitovať „s tebou mě baví svět“.
Sedím s bratom v reštaurácii na letisku Schwechat, čas si krátime gulášom a pivom, do otvorenia brány, najprv do lietadla, do Holandska, Belgicka. Aké bude toto dobrodružstvo? Pánska jazda začína.
Na letisku Rotterdam – Haag sa zastavil čas, všetky investície zjedol „nenažratý“ Schiphol. Už druhý krát musím zdôrazniť, že zdanlivý úpadok, môže byť výhodou. Letisko je také malé, že po desiatich minútach od pristátia už sedíme v aute a uháňame nočnou diaľnicou smer Haag k synovi. Pri mori v Scheveningene fúka a prší, psy sa hrajú svoje hry a my chlapi – syn, brat a ja splietame plány na zajtrajší výlet do Belgicka. Pivná story môže začať.
Syn, milovník piva je hlavný organizátor. Brat a ja sme už vo veku, keď sa prikláňame k mlieku starcov, ale nie sme na juhu, aby sme si dopriali víno. Lokalitu vyberáme spoločne, nie ďaleko, pekné historické kulisy, nech zážitok je komplexný. Bruggy, mesto čipky. Mesto turistom zasnúbene. Mesto nie veľké.
Oknom auta pozorujem krajinu okolo mora, je rovná ako doska presiaknutá soľou a ošľahaná vetrom. Cestou na Antwerpy mizneme tunelom pod hladinu mora, aby sme si skrátili cestu, lebo pobrežie je tu dosť členité, poloostrovy striedajú ostrovčeky. Ešte niekoľko desiatok kilometrov belgickým vnútrozemím a vchádzame do Brugg, naprv priemyselné predmestie a potom už úzke uličky gotického starého mesta. Hotel je v centre, ulička veľkosti chodníka, preto väčšina ulíc je jednosmerná. Vyložíme batožinu, ale parkovať musíme inde. Hotelová izba má krásnu klenbu a historickú drevenú podlahu, ktorá si už niečo pamätá. Vymoženosť dvadsiateho storočia - kúpelňu s WC, sem dopravili žeriavom ako ucelený monolitný kontajner. Dnu sa cítim ako v rýchliku do Prahy.
Pivná púť začína. Všade kde sa zastavíme, vyskúšame aspoň jedno, taká je chlapská dohoda. Belgické pivá sú špecifické chuťou, farbou aj obsahom alkoholu. To je fakt, na ktorý netreba zabúdať. Čo v "pivnom raji" môže byť problém, ale čo Bruggy uvidia, nikomu nepovedia.
Po piatich točených sa dostávame k najfotogenickejšej panoráme mesta. Pred nami sa otvára prudký ohyb kanála s typickou siluetou veže Belfried vpravo a galériou vľavo. Sen všetkých pivárov v sebe ukrýva niekoľko druhov čapovaných pív a niekoľko stoviek fľaškových špeciálov. Začínam strácať pojem o čase a postupne aj o priestore. Debata, ktorú vedieme nemá ďaleko k bezvýznamnej prezentácii vlastného ega. Banálnosti striedajú „och“ o Bruggách, pive, čokoláde a vaflách, „ach“, kedy aj u nás pochopíme, že poskytované služby dnes rozhodujú o úspechu v cestovnom ruchu. Vypité pivo, krivoľakosť uličiek mi z Brugg robí mytologický „Labyrint“. Tak rád by som stretol Ariadné, aby mi klbkom červenej vlny ukázala cestu späť. Nie som Téseus, aby som sa bil s Minotaurom... Ariadné, tiež na mňa kašle, kto by sa už zaujímal o mladosť ducha obaleného do starnúceho tela. Nemám čas ani priestor. Nakoniec som sa stratil aj v rozhovore-hádke, v ktorej strýko a synovec riešia večný názorový problém, kto čo dokázal, alebo nedokázal. Jeden je už na ústupe z čelných pozícií a nechápe to, druhého hnevá, že jeho čas už prišiel, ale všade sú ešte kostlivci minulosti a ich stereotypy. Okolo 22,00 opúšťam myšlienky na Ariadné a kladiem kardinálnu otázku diskutujúcim generáciam:
"A vie niekto cestu späť do hotela?"
Brat aj syn sa tvária pri zmysloch, tak si dám ešte jeden špeciál, aby som sa ráno zobudil v hoteli. Cesta späť bola, aj mi je záhadou. Dôležité, že som sa v “bruggskom trojuholníku“ nestratil a skončil v posteli, tej správnej, aj keď bez krásnej mytologickej ženy. Prax sexu strieda teória zvádzania, to je tá marxistická dialektika. Netreba vtesnávať chcené súvislosti do faktov, ale ich tam objavovať a empiricky dokazovať. Po mnohých rokoch skúmania sa prihlásim na „večernú univerzitu marxizmu-leninizmu“, no neviem, či už nie je neskoro. Všetci frekventanti, dnes roztrúsení po celom slovenskom politickom spektre, už absolvovali a parlament nie je nafukovací...
Rána milujem. Idem do mesta na prechádzku s fotoaparátom. Jeseň sa prevaľuje vo forme hmly nad kanálmi mesta. Život obyvateľov sa ešte len začína, uličky majú svoje tajomstvá a je na mne ich odhaliť. Atmosféra je úplne iná jako včera cez deň, kým včera ju elektrizovala túžba zabaviť sa, dnes je to o poznaní genia loci. Vychutnávam si tvorivú samotu a túžbu vidieť obrazy starých flámskych majstrov v reáli. Renesancia za Alpami je v dielach maliarov tá istá, možno farebne striedmejšia, ale tiež je oslavou prebúdzajúceho sa života tu a teraz, nielen raz niekedy v sľubovanom „nebi“.
Jan (Hans) Memling maľoval madony s gotickým kánonom, ale výrazovo už hlásal nový renesančný štýl. Biblické výjavy sú plné kresťanských motívov, ale spracovaním pripomínajú znovu najdenú radosť a túžbu po živote v súčasnosti. Pripomína mi iného génia pätnásteho storočia Benozza Gozzoli. Teším sa z tejto krásy, ktorá je na jednej strane oslavou človeka, oslobodzujúceho sa z okov stredoveku, ale na druhej strane je predzvesťou budúceho konzumu.
Čokoláda opojná, spôsobujúca závislosť je ďalším symbolom Brugg. Predávajú ju všade. Je tak jednoduché stať sa chocoholicom...
Po raňajkách sadáme do výletného člna, aby sme spoznali mesto z hladiny kanálov, ktoré pretkávajú mesto, ako pavučina . Miestni „gondolieri“ si zistia národnostné zloženie loďky.
S úsmevom sa nám ospravedlňujú, že keď prídeme nabudúce, budú sprevádzať aj v slovenčine. Pobavene príjímam výzvu sa sem ešte vrátiť a pozrieť sa aj do mesta Gent. Po prehliadke nakúpime ešte niekoľko suvenírov, ale už plánujeme cestu späť. Vedie pobrežím, ktoré je spútané betónovými hrádzami, ktoré bránia získať moru späť Holanďanmi vydobyté územia. Je obdivuhodné, ako si dokázali skultivovať túto bažinatú krajinu. Je to aj o snoch, ktoré sa len nesnívajú, ale uskutočňujú. V Haagu vyzdvihneme synových psov z útulku a vraciame do Scheveningenu.
Je nádherné žiť svoje sny, niekedy aj ďalej, ako je vyhriata posteľ.
Text a foto: Miroslav Zaťko
venované s objatím mz
Mini-galéria
