Letom-svetom Slovinskom
Slovensko - Slovinsko
Na svoju národnú identitu sme citliví, až nedotkliví. Niekedy stačí málo, úder na klávesnicu vpravo, namiesto vľavo a e je i, foneticky slovenski je identické so slovensky, ale významovo je v tom rozdiel.
Žijeme spätí s prírodou, radi chutne a výdatne jeme, svoju slobodu sme museli vždy obhajovať, naše jazyky boli „len“ sedliacke, nedokážeme odpúšťať a najlepšia rola, na ktorú sme si zvykli, je mladší brat alebo bezmocný človiečik. Čakáme na rytiera bez bázne a hany, ktorý nás vyvedie z chomútu neslobody, nechápajúc, že sloboda je v každom z nás.
Až sa mi nechce veriť, že títo usmievaví Slovania patria spolu so severanmi k najviac ohrozeným Európanom, ktorí si siahajú na život vlastnou rukou.
Slovinci radi tlačia plynový pedál k podlahe automobilu, ale pozor, policajti k dopravným priestupkom nie sú tolerantní. Aj keď „švagrovský“ systém funguje aj tu.
Triglav je národný kopec, na ktorý s narastajúcim sebauvedomovaním vystupovali všetci „dobrí Slovinci“. Tento nepísaný zákon platí dodnes. Podobnosť s Kriváňom je čisto náhodná...
Domáce je „domače“ a neplatí to len na slovinskú kuchyňu...
Gastronómia
V reštauráciách je dostatok domácich jedál aj tých, známych ako medzinárodná kuchyňa: pizza, cestoviny, kuracie a morčacie mäso.
Struklji, som jedol dvakrát, raz ako nákyp a druhý krát ako závin. Ale toto múčne jedlo s čerstvým syrom (tvarohom) chutilo vždy výborne.
V odporúčanej reštaurácii pri jazere Bled som si nechal poradiť od servírky miestnu špecialitu. Navrhla mi čevapčiči, ražniči alebo pljeskavicu. Aj keď objednávať si jedlá bývalej Juhoslávie, nie je životu nebezpečné, je ale minimálne literatúrou nedoporučované. Tak si vyberte...
A pridám ešte jednu, z tej istej reštaurácie.
Kým som študoval jedálny lístok, trikrát ma prepadla „oná“ servírka, že čo si dám. Keď som si už konečne vybral, videl som ju v nasledujúcich dvoch hodinách len dvakrát. Prvýkrát, keď som sa po hodine sťahoval, pre večerný chlad, z von dnu, stihla mi oznámiť, že ešte 10 minút. Bola z toho ďalšia hodina, keď mi kládla pljeskavicu na stôl bola v reštaurácii taká dusná atmosféra, že som len hádal, od ktorého stola preskočí iskra. Urazení boli Angličania, rozhorčení Izraelčania, Nemci sa ukľudňovali pivom. Tak som svoju „rybičku“ zastrčil späť za sáru, lebo k medzinárodnej hystérii chýbal už len krok.
Bled
Aj keď kúpeľná tradícia mestečka na rovnomenom jazere má dvesto rokov a jeho história slávi okrúhlu tisícku, musím sa priznať, k návšteve tohto kúta Slovinska ma inšpiroval reklamný šot v televízii.
Štýlovým plavidlom som sa dostal na ostrov Blejski otok, kde som si zazvonil na zvon, ktorý mi splní moje prianie.
Na 140 metrovom brale sa vypína miestny hrad, bývalé sídlo biskupa z Brixenu, z ktorého je výnimočný výhľad na jazero a okolie.
Asi 4 kilometre od jazera smerom na Gorje, na rieke Radovna, je tiesňava Vintgar. Veľmi príjemné výletné miesto, kde v chládku rokliny som si vychutnal v kryštálovej vode plávajúce pstruhy, hru dúhy na roztrieštených kvapkách, prírodnú sprchu všadeprítomnej vody a po necelých 2 kilometroch nenáročnej cesty som bol odmenený pohľadom na 16 metrový vodopád Šum. Vychádzka je vhodná aj pre rodiny s deťmi.
Radovljica, si ma hneď získala svojou stáročnou architektúrou a v zámku miestnych šľachticov je dnes múzeum najväčšej záľuby domorodcov – včelárstva.
Symbolom Kropy je klinček. Nie ten na rakvu, ale ten do rakvy. Teraz vážne, rieka Kroparica 600 rokov poháňala miestne hámre. V časoch najväčšej slávy ich tu bolo asi päťdesiat. V jednom z nich je Kováčske múzeum.
Postojna
Dlhé roky mi slúžila len ako odpočívadlo na zjedenie mamičkinho rezňa cestou na Istriu. Konečne som tradíciu prelomil a neoľutoval som.
Postojnska jama a Predjamski grad ma vrátili do detstva. Cesta elektrickým vláčikom do najväčšej sprístupnenej jaskyne Európy a príbeh o lúpežnom rytierovi mali tú moc.
V Slovinsku má každá dedinka svoju jaskynku, alebo aspoň zrúcaninku.
Postojnska jama má 21 kilometrov chodieb, časť sa absolvuje vláčikom, časť peši. Žije tu slepý albín Proteus anguinus, ktorý vyzerá ako bezpigmentový úhor.
Na jaskyňu ako lastovička prilepil jeden z predkov Erazma Luegga hrad Predjamski grad, ktorý dlhé roky slúžil lúpežným rytierom ako office nazbíjaného. V jaskyni – sklade potom pripravovali tovar na ďalšiu expedíciu, podľa kľúča – mne všetko.
Hrad bol dobitý len zradou. Aj po celoročnom obliehaní, netrpel nedostatkom vody a jedla. Zásoby boli do hradu nosené cez jaskyňu systémom tajných chodieb.
Po obsadení hrad odovzdali do servilných rúk kráľovských prisluhovačov.
Nie veľmi originálne, ale obvyklé.
Pobrežie
Na každého Slovinca pripadajú asi 4 centimetre pobrežia. Keď to premením na kilometre je to asi 46 kilometrov.
Najmenej známe stredisko je najsevernejšie - Ankaran a najznámejšie najjužnejšie- Portorož. Koper je strategický slovinský prístav, Piran starobylé rybárske mestečko a Izola plní úlohu akejsi slovinskej Ibizi.
Pláže sú väčšinou umelo vytvorené, takže tu absolútne absentujú romantické zákutia.
Hotely ponúkajú väčšinou nadštandartné služby. 
Bohatstvo mestečka Piran nie je z rybolovu, ale zo starých „salin“ v Sečovlje. Z plytkých nádrží sa morská voda odparovala a na ich dne zostávalo „biele zlato“. Tak ako v minulosti,
aj dnes získavajú soľ celé rodiny, ktoré majú nádrže prenajaté a pracujú pre spracovávateľské firmy.
„Saliny“ sú chránenou prírodnou rezerváciou a slúžia ako medzipristátie sťahovavým vtákom na ich večnej púti sever – juh a späť.
Lipica
Od roku 1580 je miestny žrebčín známy chovom ušlachtilého plemena lipicánov. Práve vtedy doviezli zo Španielska prvé kusy, ktoré poslúžili ako základ pre neskorší chov týchto bielych tanečníkov, zvládajúcich aj najťažšiu školu drezúry.
Park Škocjanske Jame
Voda Reky je tichá i ohlušujúca, tečie mierne aj sa valí prúdom. Ukazuje sa i skrýva, vteká a mizne, aby sa objavila až v Taliansku a ukončila svoj pestrý život vo vlnách Jadranu.
Jaskynný systém Škocjanske jame ponúka trasu v závratných výškach kaňonu, kvapľové paláce, pohľad do obrovských podzemných priestorov, ktoré dokáže zaplniť voda z rozbesnenej Reky, aby človek vyšiel na svetlo Božie umravnený a opäť taký maličký, aký v skutočnosti je.
Text a foto: Miroslav Zaťko
Mini-galéria
