Byť zvieraťom
Čo nás učia domáci miláčikovia?
Cesta zvierat do našich príbytkov bola tŕnistá, teda myslím, aspoň pre ne. Veľakrát sme sa na nich povozili, aby sme ich potom zjedli. Pri dlhotrvajúcich mrazoch aj zaodeli. Dnes pristupujeme k zvieratám oveľa sofistikovanejšie. Prvoplánové a veľakrát prítomnou chvíľou inšpirované jednorazové použitia, meníme na trvalo udržateľný vzťah. Poslanie a úloha zvieraťa v našom živote sa stáročiami menili. Už to nie je len vzťah lovec a korisť. Dnes sú domáce zvieratá chované pre potešenie, bez postranných úmyslov. Málokto už v nich vidí pečienku, kožuch, alebo dopravný prostriedok.
Je leto niekedy začiatkom šesťdesiatych rokov 20. storočia. Časy, keď sa ešte na dovolenku, alebo prázdniny chodilo k babke. Parná lokomotíva mi predstavovala predhistorické monštrum, veď aj tak "funela". Autá a automobilová doprava boli len na začiatku masového využívania. Prvý ropný šok bol ešte len na spadnutie. Železnica bola najrozšírenejším dopravným prostriedkom nášho detstva. Prepravovala nás z mesta do mesta a rýchlik bol synonymom modernosti v doprave. Dymil, spaľoval uhlie a jazdil na vodu. Za slabých šesť hodín, s jedným prestupom vo Zvolene, sme zvládali cestu Banská Bystrica - Trnava. Z vlaku sme vystupovali umazaní od sadzí, ale s radosťou výletníka na tvári.
Moje prvé stretnutie s predstaviteľmi zdomácnenej slovenskej fauny sa teda uskutočnilo na juhozápade Slovenska. Križovany nad Dudváhom, obec spojená s rodinou môjho dedka, poriadala "hody". Celý rozradostený vidieckým vzduchom otvoril som drevenú bráničku a vošiel do oploteného dvora. Kohút, ktorý tu to mal "na povel", ma vyhodnotil ako nepriateľa, konkurenta a zahájil frontálny útok. Ďobol ma do kolena, čím mi spôsobil hydinovú fóbiu na niekoľko rokov. Už nikdy som sa na vidieku necítil bezpečne. Strach prerástol do bojkotu slepačích a hydinových jedál. Tak umne som skrýval, nechuť obhrýzať kuracie hnáty. Pre moju mamu som sa stal vzorným synčekom, ktorý neotravoval a neorodoval za žiadneho domáceho chlpáča, potencionálneho prenášača chorôb, bĺch a večného "ufúľanca". Zvieratká som vnímal len spoza plota ZOO, alebo ako hrdinov detských programov. Zväčša to boli personifikovaní dospeláci. Nie, nemal som ani rybičky. Vzťah k zvieratkám som nemal žiadny a ani som po žiadnom maznáčikovi netúžil. Nikdy som nič nehladkal, pes bol zosobnením možného uhryznutia a mačka poškriabania. Naše cesty sa vôbec nepretínali, každy si išiel svojou rovnobežkou v diaľ. Vo vzduchu bola zmena, ale o tom som vtedy ani nechyroval.
Potom, keď som sa aj ja stal otcom, dlho som odolával falošným detským sľubom, že domov sa budú ponáhľať, ráno skoro vstávať a večer nebudú vysedávať pred televízorom, ale venčiť psíka. Keďže som bol rozvedený, tak som varil aj pral aj žehlil. Raz v rozpoložení, telo muža a duša ženy, som kapituloval. So synom sme priniesli domov fenku anglického kokeršpaniela, myslím si, že sa volala Beca. Odbremenil som kamarátku, ktorej deti tiež všeličo nasľubovali, ale potom chceli radšej "plyšáka", ktorého, keď dali do poličky, tak tam bol aj týždeň a neotravoval, čo Beca nebola ochotná akceptovať. Bola u nás tri dni aj s cestou, počas ktorých niekoľkokrát vyštartovala po mladšej dcére. Deti boli asi jej frustrujúca trauma. Mal som sa rozhodnúť..., vrátiť dcéru jej mame, alebo psa kamarátke. Syn protestoval, že radšej Anku, ale vrátil som Becu jej "skutočným rodičom". Aj keď nie všetci boli s mojím rozhodnutím spokojní, uplatnil som svoje právo "veta". Na ukľudnenie rodinnej atmosféry som kúpil terapeutické rybičky. Tie ale tiež potrebovali údržbu...sem-tam vyčistiť akvárium, ale na prechádzky „venčiť sa“, chodili samé, aspoň že tak. Keď uhynula aj posledná, tak ich "bazén" putoval do pivnice. Doba zvieratková bola na ústupe.
Ďalší pes vstúpil do môjho života latentne. "Vyženil" som ho spolu s priateľkou.
Viac o Majorovi sa dozviete tu. Psík to bol inteligentný, písal aj fotografoval. Bol hravý, vedel vzbudiť emócie, aj som sa pri ňom nasmial, aj si poplakal, keď skončil na veterinárnej pohotovosti. Naučil som sa - zvieratko nie je vec. Je to plnohodnotný člen rodiny (svorky), ktorú on bezvýhradne miluje a identifikuje sa s ňou. A to by malo platiť aj pre nás ľudí. Ak nemilujeme bezvýhradne, ak svoj svet nevieme zladiť s tým "zvieracím", nemali by sme si nového člena domácnosti zaobstarávať. "Mončiči" je z hračkárstva...
Zrazu tu bol iný a diametrálne odlišný pohľad na svet domácich miláčikov, aký som dovtedy poznal. Neexistujú oni a my, nie sú to predmety, ktoré sa odkladajú v chodbe na rohožku. Naše svety sa prepojili a vytvoril sa jednotný vesmír. Pravidelne večer o 21.00 sa postavil pred "svoje" kreslo a hypnotizoval sediaceho, kým mu neuvoľnil jeho nočné ležovisko. Film-nefilm, letný-neletný čas, ide sa chrnieť. Major sa stal pevnou súčasťou naších aktivít. Prechádzky, výlety, dovolenky. Raz sme boli pri mori bez psíka. Odložili sme ho do "hotela". Aj keď bol srdcom pacifista, dva hotelové týždne strávil v silnej opozícii aj izolácii k ostatným hotelovým hosťom. Venčil sa sám, keď ostatné psíky boli zatvorené v koterci. To jediné ich ochránilo pred "pred natrhnutými nohavicami". Mával aj dilému, keď sme vyšli pred dom dvaja (ja a priateľka) a každý išiel iným smerom. Pobehol raz vpravo, raz vľavo. Vedel som, že tento boj nikdy nemôžem vyhrať, aj keď denne, ráno aj večer, plnil som jeho venčiace sny. S priateľkou boli prepojení neviditeľnou niťou. Dal mi nádej, aby vždy odkráčal s ňou opačným smerom. Nežiarlil som, veď ja by som tak urobil tiež.
Dlho, dlho mal som vnúča len medzi zvieratkami. Goya, Katarína boli synove "deti". Dcéra odkukala tento trend a "obšťasnila" ma Pipou a Mumfordom. Miesto kočíka som riadil vôdzku, alebo hľadal zblúdilého psíka v parku. Od každého sa môžeme niečo naučiť. Je úplne jedno, či je to človek alebo zviera. Stačí len vnímať a otvoriť sa, nežiť v prekliatí stereotypov a rituálov. Keď sa border kólia dvakrát „vyserie“ pod vianočný stromček, netreba to brať ako darček, ale ako výzvu a psa von. My (ľudia) sme usedení, nám to prestalo vadiť, ale zvieratká chcú žiť k čomu boli stvorené. Kólie - behať, ovce zaháňať.
Ráno otvorím okno, nasajem opojné vône jari a započúvam sa do vtáčieho koncertu. Sú vône a zvuky, ktoré tu boli mesiace a roky, len pre mňa boli utajené. Svoj život som zatváral a ohraničoval nezmyselnými tvrdeniami: nemám čas, to ja nerobím, tamto nejem, ... Veľakrát pred rannou praxou jógy si na teba spomeniem, kamarát. Aj keď ťa už nevyvenčím, rád na teba spomínam. Naštartujem auto, na kľúčoch mi visí tvoja podobenka, kam vyrazíme dnes za dobrodružstvom? Zmenil si v mojom živote veľa a ja som ti za to vďačný. Aj keď tu už nie si, viem, že "tam hore" si zariadil a poslal miesto seba novú dušičku. Teraz pre zmenu vymením vôdzku za riadidlá kočíka. Ďakujem, „Majorko“, myslím na teba s láskou a vďakou.
Text a foto: Miroslav Zaťko
Mini-galéria
