Tam za morom je Sardínia
(ďalšia korálka na talianskom náhrdelníku)
“Nízkonákladovky” vedia potešiť cenou letenky, vzrušiť aj zvýšiť cestovnú horúčku ... nasrať nasledujúcimi poplatkami a buzeráciou s batožinou na letisku.. Niekedy sa to zmení ako šibnutie čarovného prútika. Hlavne, keď lietadlo mešká, tak kabínová batožina nie až taký problém, aký by mohol vzniknúť pri uplatnení pravidiel EU pri meškaní v leteckej doprave.
Bratislava sníva ďalej o svojej výnimočnosti. Letisko zmodernizované, ale väčší cvrkot je hádam aj v Orechovej Potôni. A keď nebodaj zdupká aj O´Leary, vrátime sa len k tradičným cestám na východ - Rusko, Ukrajina a z letiska bude celkom slušné múzeum.
Alghero
Štyridsaťtisícová metropola severovýchodnej časti ostrova je podľa cestovateľských sprievodcov akousi španielskou enklávou na ostrove. Nevšimol som si to. A to nie som slepý a hluchý. Že ho kedysi v štrnástom storočí dobili Katalánci, ešte nerobí z mesta mini Barcelónu. Čo som si ale všimol, je miestny prejav nacionalizmu v nastriekaných heslách: Sardegna is not Italy!
Mestečko je mimo sezóny ospalé a tak trochu nezaujímavé. Miestne dva kostoly a prechádzka starým mestom sú vybavené za hodinku... a kam teraz? Najlepšie niekam do reštaurácie na miestnu špecialitu - špagety s morskými ježkami. Áno tými, ktoré vám v Chorvátsku znepríjemňujú dovolenku.Tu vám hrozia popichaním, len ak by ste po nejakom litri vínka tancovali na stole. Predpokladám, že v sezóne je tu živo. Okolité hotely sa nafúknu a mestská pláž s belostným pieskom, až po Fertiliu – cca 5 km, je preplnená a dovolenka sa stáva šialenstvom.
Máj je výborný na poznávanie – všetko ešte zelené, september na vylihovanie, je menej ľudí – voda nie je “taká rýchla”.
Capo Caccia
Vraciame sa na letisko, ktoré je vo Fertilii, aby sme si požičali auto. Včerajší prílet bol o polnoci. Na letisku bol len “samo”, čo otvára a zatvára dvere. Požičiavame si auto, v našej “ostkonfekcii” majú Pandu a Cinquecento. Vyhráva zmodernizovaná “päťstovka”. Je štýlovejšia, viac sa hodí k naším pupkom. Vyrážame k mysu Capo Caccia. Slniečko svieti, príroda sa zelená a more má krásnu smaragdovú farbu. Ciao, upršaná a uzimená Bystrica. Posielam záznamové fotky z iPadu, nech našinca aj šľak trafí. Však závisť je naša národná hrdosť.
Dorazili sme na malé parkovisko. Dolu pod nami útes a 300 metrov a 562 schodov k jaskyni Grotta di Nettuno. Dá sa aj z Alghera loďou, ale táto cesta sa mi páči viac, zvlášť keď cestou hore chrčím, ako starý maďarský papiňák Kukta. Cestou späť do Alghera pozeráme romantické pláže a tešíme sa na návštevu trattorie Sbisa.
Celé mestečko Fertilia je akoby z Felliniho filmu. Už len čakám, kedy spoza rohu vyštartuje Prďoš. Ešte pred špagetami carbonara navštívim toaletu. Doska na mise pánskej toalety je aj v lepších reštauráciach zbožným prianím gentlemans. Vymením nenápadne signore za signora a už sedím na tróne, kde aj kráľ sedí osamote. Urobím, čo treba, ale chyba pozornosti. Toaletný papier nikde. Čo teraz? Ešteže je na WC umyvadlo a ja nemusím obetovať svoje nádherné boxerky Björn Borg... Chýr o tratorii neklamal, jedlo bolo výborné a na talianske pomery lacné. Vraciame sa domov do nášho prechodného domova v hoteli Angedras. Večer povinná jazda mestom a niekoľko aperolov na dobrú noc.
Bosa
Ráno na hotelovej terase si dáme raňajky a ideme smerom južným - mestečko Bosa.
Jeho malebnosť už upútala mnohých fotografov. Leží na rieke Temo, asi štyri kilometre od pobrežia, kde má svoju marinu. Mesto je strediskom svetoznámej Malvázie. Nie som milovník ťažkých a sladkých vín, tak som túto atrakciu vynechal. Nevynechal som ale fantastico pastu s mušlami v reštaurácii na námestí. Boli trochu ťažšie pre moju ostpeňaženku, ale chuť bola balzámom na moju lakomosť. Cestou späť si idem vyočiť oči, ale supa belohlavého na myse Capo Maragiu som nezhliadol, tak si idem urobiť radosť na pláž La Speranza, 8 km pred Algherom. Je nás tam dvadsať. Slníme sa, popíjame kávičku a pivko. Bufetové WC má dokonca aj toaletnú dosku. V lete je tu aj reštaurácia, ale luxus prázdnej pláže asi nie. Zahrám sa na odvážlivca a idem do vody. Nie je to až tak hrozné a rýchle, ako tvrdí môj brat. Nasledujú ma aj ostatní návštevníci pláže, dokonca ani budúca mamička neporodila, voda bola príjemná, nech si brácho hovorí, čo chce.
Povinné foto Alghera, bez rušivých vplyvov plážovej architektúry a dnešný výlet končí. Večer ešte navštívime reštauráciu s typickou sardínskou kuchyňou, kde bez rezervácie, je ťažké najsť voľný stôl. Po niekoľkých zamietavých odpovediach mi signora-šéfka prestrela stôl. Asi ju obmäkčilo, že ma vidí dvojmo, ale nepovedal som jej, že som tu aj s bratom, ale pochválil jej červené víno. Ragú aj cestoviny nemali chybu. Reštaurácia je hodne navštevovaná domorodcami a preto nemá žiadne chytáky pre turistov, finančné a ani kulinárske (hľadajte na Via f.lli Kennedy).
Castelsardo, Stintino, Argentiera
Ráno prekvapí počasie, citeľne sa ochladilo a severák ženie vlny na pobrežie ostrova. Po hodinke jazdy severovýchodným smerom sa dostávame z Alghera do Castelsardo. starej janovskej pevnosti, ktorá chránila pobrežie pred pirátmi. Pevnosť na skale ukrýva celé stredoveké mestečko. 
Vietor má takú silu, že môj autofocus na fotoaparáte prestáva fungovať a chvíľami mám pocit, že sfúkne zo skaly aj mňa. Kupujeme suveníry, priamo od výrobcu - staršej panej, košíky zo sušenej slamy s typickými sardínskymi vzormi.
Stintino je malá rybárska dedinka, akoby zložená z pestrofarebých kociek stavebnice LEGO.
Popri pobreží cestujeme na najsevernejší mys ostrova Capo Falcone, kde je už všetko ohradené pre vilky milionárov. V diaľke je ostrov Asinara, kde bol do roku 1998 taliansky Alcatraz. Cestou späť do Alghera ideme cez Argentieru, ktorá bola v minulosti sardínskym Klondikom. Dnes opustené spracovateľské haly čakajú na európske dotácie, aby ich zmenili na luxusný rekreačný rezort.
Za štyri dni sa dá toho vidieť aj viac, ale bolo by to viac o cestovaní ako o zážitkoch.
Buona notte Sardegna!
Text a foto: Miroslav Zaťko
Mini-galéria
