Toskánsky zápisník
Putovanie za vínom
Bude to trochu dlhšia púť. Aj v čase, aj priestore. Nie som znalec, len pôžitkár. Vinári, majte porozumenie, konzumenti neberte moje názory za vinársky relevantné. Tak som sa vopred ospravedlnil a môžem s kľudom Angličana pokračovať.
Moje koketovanie s vínom má prapočiatky ešte v socializme, v čase národných podnikov a vín prečudesných názvov, ktoré o obsahu hovorili málo, ale svaly napínali slušne. Bakchus, Venušino čaro, Nitrianske knieža, Tri grácie, Kláštorné. Tak predstavenie máme za sebou. Piť sa to väčšinou nedalo, keď tak len uvarené so škoricou a klinčekom, tak som radšej konzumoval slivovicu z farskej záhrady. Všetkým tým ódam na chute a vône vín som nerozumel a viac menej mi boli smiešne. Moju vieru v slivovicu mi po prvýkrát nabúrala návšteva juhomoravského „sklípku“ v Mikulove. Boli sme u kamarátovho strýka, ktorý pestoval vinič a robil svoje vína.
Mikulov bola vtedy zakázaná zóna, na dohľad kapitalistické Rakúsko, historické jadro takmer rozpadnuté, všade samý pohraničník. Tak sme z motorového vlaku zapadli rovno do pivničky. Zobrali mi hodinky, lebo tu čas nemá zmysel a do ruky mi vtlačili štamprlík meruňkovice. Kopol som ju do seba, zvyknutý na našu slivovicu, s prívlastkom čudná ale veľa. Žiadna pachuť, do hrudníka mi vošlo teplo a v ústach mi zostala chuť šťavnatej a sladučkej marhule.
Úvod výborný, alkohol môže chutiť, nielen sa z neho naje... Tak sme pokračovali ďalej, moravské údené, ktoré sa nehryzie, lebo sa na jazyku rozpúšťa, slanina, ktorá spieva a víno nie je len biele a červené. Je tu sauvignon, ktorý vonia, ryzlink, ktorý osvieži, korenistý veltlín. Áno, víno začalo mať pre mňa charakter.
Vy, čo čítate moje cestovateľské zápisky, už viete, že cestujeme po Toskánsku. Ďalšie stretnutie s vínom bolo až tu. O Chianti som už počul, vedel, že chutí vtedajším „stars“. Rozhovory s umelcami, ktoré prinášal dobový týždenník Mladý svět obsahovali aj otázku, čo by ste si najviac želali. Na údiv to nebol svetový mier, alebo zničenie „pershingov“(americké rakety ohrozujúce mierové úsilie štátov sovietského bloku). Marián Varga si želal, aby aj na Slovensku predávali cigarety značky Partagas a Pavel Fořt si prial víno značky Ruffino s baňatou flaškou opletenou slamou. V tej flaši bolo rubínovo červené,
hustejšie víno s krásnou čerešňovou chuťou a všetci ho volali Chianti. Až neskôr som zistil, že Chianti nie je odroda, že je to oblasť pestovania a fľaša obsahuje odrodu Sangiovese. Pomenovanie vín je teritoriálne, nie odrodové. Kvalitné Chianti obsahuje aspoň 80 percent sangiovese a zvyšok cabernetu. Čím viac cabernetu, tým sa menej presadí špecifická chuť sangiovese. Oblasť Chianti je tvorená trojuholníkom miest Florencia, Arezzo, Siena.
Potom som sa zamiloval do vína Montepulciano, ktoré je najprv ako muštík sladučké, mladé a opojné, ako čerstvá maturantka. Vyzrievaním v sudoch získava silu a charakter a dostáva prívlastok di Nobile. Obsahuje aspoň 70 percent odrody Prugnolo, ktoré je miestnym klonom Sangiovese. Lepšie značky dávajú aspoň 85 percent a výnimočné ročníky vína majú 100 percent.
Tretím regiónom super toskánskej trojky je Montalcino a jeho Brunello. Toto víno je najdrahšie, najzemitejšie a obsahuje 100 percent miestneho sangiovese – Brunello.
Kým mestá oblasti Chianti, až na hlavné mesto renesancie Florenciu, sme si predstavili, od budúceho pokračovania budeme cestovať od Sieny na juh, najprv východne do Montepulciana a neskôr na západ do Montalcina. Je čas otvoriť si nejaké červené. Že by sviečku? Už hádam nie!?
Text a foto: Miroslav Zaťko
Mini-galéria
