Raj po slovensky
Je to také jednoduché. Žiadne prikázania, žiadne potom, teda po živote. Sadnete do nejakého približovadla a za pár minút, hodín (záleží odkiaľ cestujete), ste tam. Bez pána kľúča, bez otázok, bez celoživotných zásluh, lásky a dobroty. Ste v Raji Slovenskom. Zvykli sme si, že nám Pán nadelil pohostinnosť, prírodu, len to more sa nám neušlo. Asi nás predbehli iní, čo sa skromne nekrčili v rohu a nečakali, že si ich všimne. Tak ideme to skúsiť, ako to naozaj je.
Kráčam roklinou Piecky, ale premýšlam, ako sa dovolám Horskej službe, keď mobil si nevie vybrať a stále bubloce a vypisuje: „Zvoľte sieť“. Aj by som zvolil, ale množina všetkých mobilných sietí sa rovná nule. Pripadá mi to ako vtip z relácie Vtipnejší vyhráva – Tu na prechode, aj keď ťa zrazí auto, sa ti nemôže nič stať... K listku do roklín (financie slúžia na zabezpečenie technických zariadení - rebríkov) som si prikúpil aj poistenie proti úrazu s prípadným zásahom HS). Však sa mi hádam nič nestane... O pol hodiny na rebríku cez Veľký vodopád, už taký optimista nie som. Fóbia z výšok ma prikvačila v polovici rebríka.
Som asi osem metrov nad dolinou. No hore je to tiež zo osem. Srdce mi búši. Našťastie som posledný a nik sa nedožaduje rýchlejšieho výstupu. Nie je mi jasné, ako sa tu predbieha. Prvá myšlienka je o zlezení dolu, ale som „vedúci zájazdu“, tak sa priviniem bližšie k železnej konštrukcii. Leziem smerom hore, ale je to skôr plazenie vo zvislej polohe. Hore ma čakajú fotoaparáty a blesky, ani som netušil, že som taký populárny. K vrcholu Suchej Belej musíme ešte cez Kaskády a Terasový vodopád.
Keď máme pocit, že dolina nemá konca, Jozef povie, že o desať minút sme tam. Mal pravdu po trištvrte hodine intenzívneho stúpania do kopca sme boli na asfaltke smer Vtáčí hrb. Nové meranie času sa rýchlo ujalo, všetci sme časovo vtipný.
Moje outdoorové ponožky sa zhrnuli „in door“ a „pohorky“ začínajú robiť problémy. Päty vyhlásili pohotovosť, varovanie som nezobral príliš vážne, škoda. Mobilný signál na Glackej ceste nabehol, ale na kartičke od poisťovne som nezistil, či zásah HS sa vzťahuje aj na zdreté päty a do kríkov zahodených topánok.
Na Kláštorisku zisťujem, že časovou slučkou sme sa ocitli v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Chatky pionierského tábora, umakart, linoleum, jedálny a nápojový lístok, obsluha, záchod za smrekom sú spomienkou na režim minulý, len ceny sú predzvesťou švajčiarských dôchodkov. Len či ich dovtedy neprepijeme a neprejeme..? Á propos, Švajčiarsko! Keď je niekde vjazd motorom zakázaný, tak sa vzťahuje aj na britskú kráľovnú. Na Kláštorisku kráľovná ani jedna, ale áut požehnane. Na ministerstve hádam nestačia ani dávať výnimky.
Kláštorskou dolinou kráčame v nádeji ľahkej trasy. No široká cestička sa mení na klesajúci serpentínový chodník plný skál. Moje mestské nožičky plačú krvavými slzami. Nebaví ma ani hojdanie na lanovej lávke. Chcem preletieť Prielom Hornádu, ale nie som Cyprián.
Rebríky a plošiny nad riekou sú mi ukradnuté, bolesť je väčšia ako strach. Želám si jediné – vidieť parkovisko na Podlesku a naše autíčko. Cesta je nekonečná. Zástupcovia národov „V-4ky“ tu majú zraz, všetci sú nadšení, že sa mohli zúčastniť, iba ja neolympijsky - chcem byť prvý. Čo ma ženie vpred, už nie je ani vôľa, niečo vo mne spustilo zotrvačník.
Prielom sa rozostúpil a jeho koniec je na dohľad. Na moste ponad Hornád vidím nadšené tváre. Ó, akí sú šťastní. Asi tak som vyzeral ráno – nadšene a túžobne. Čo zostalo mne – doráňané nohy, hlad a nemohúcnosť. Verím, že sprcha to zmyje. Na Podlesok sa došuchtám ako dôchodca pred kostol. Ďakujem Bohu, že ma nenechal umrieť, ale začínam už premýšlať ako materialista. Fazuľovica s údeným by ma preliečili a dali zabudnúť na prežité útrapy v Raji. Aký paradox.
Drevenica je nasiaknutá výparmi z fritovacieho oleja. Hranolky a gordon blue sú národným jedlom aj tu. Skúšam miestnu kapustnicu, že do Vianoc je ešte ďaleko, svedčí jej diétnejšia verzia – dve kolieska klobásy a jeden plátok šampiňónu.
Úsmev sa mi vrátil až v rovnomennom penzióne v dedinke Arnútovce, kde sme mali našu základňu pre dobyvateľov Raja. Penzión je na európskej úrovni, postavený z kvalitných materiálov, aj keď blízkosť poľských hraníc, by našepkávala niečo iné. Zariadenie a ústretovosť majiteľky dosť kontrastovali s mnohými podobnými pokusmi o ľudovú tvorivosť a nostalgiou za národným podnikom Reštaurácie a jedálne, pri poskytovaní reštauračných a ubytovacích služieb.
Áno, máme prírodu, máme potenciál, ale chýba nám tá rakúska nadhodnota – kvalita služieb, tradícia rodinného podniku. Do rána milionár, je iná súťaž...
Ráno, po raňajkách sme absolvovali povinnú jazdu – teda výlet na Tomášovský výhľad. Po včerajšku som s mojimi nohami a ľahkým outdoorovým outfitom nebol na inú verziu túry pripravený. Počasie prialo, videli sme aj Tatry a spokojní sme sa vracali do svojich domovov, ošetrovať svoje rany.
Tak niekedy niekde zase – ahoj.
Text a foto: Miroslav Zaťko
Foto: Ján Žitniak
Mini-galéria
