Moja prvá jóga
"Yoga gave me the ability to calm down"
Podnety prichádzajú denne. Sme zahľadení do seba, do svojho ega. Pachtíme sa, pechoríme. Drobné víťazstvá rozmieňame na ešte väčší strach. Boríme sa s civilizačnými chorobami, hrdí na technický pokrok. Platíme len ďalšiu daň. Po rodine, škole, zamestnávateľovi, banke - aj sami sebe.
Opájam sa vlastným egom. Vždy má pravdu. Preteká sa, aj keď život nie je atletický ovál. Vyhráva trblietavé pozlátka, ligotavé tretky a pocit vlastnej výnimočnosti. Každý večer mi to odovzdá s krabičkou cigariet a fľašou vína. Strácam vieru, pokoru, súcit a lásku. Presúvam sa životom od večera do rána. Krížiky pribúdajú, včera som túžil mať ich osemnásť a dnes sa krčím pod päťdesiatkou. Príbehy iných ako kulisa, vlastný scenár len ako spomienka alebo premietanie túžob na steny jaskyne budúcnosti. Tu a teraz je len hlučnou samotou ticha. Niekto volá o pomoc. Som hluchý, tieto signály nepokladám za dôležité. Som predsa zo železa.
Bolesť v ramene je len predzvesťou. Spánok je len odpadnutím pred televízorom. Doktor - kamoš ma lieči - dopuje, odrezaním od bolesti. Krčnej chrbtici je to jedno. Posiela ďalšie upozornenia. Otáčam sa celým telom ako robot. Magnetická rezonancia až o štvrť roka. Ešte toľko tabletiek? Skúšam po slovensky - mimo systém, po švagrovsky. Pozajtra držím „cédéčko“. Chirurg ma okamžite posiela kamarátovi-neurochirurgovi priamo na stôl. Skúšam to rozdýchať. Nerozdýchal som…strach je väčší ako bolesť…včera bolo času dosť…dnes už je neskoro? Otázky bez odpovedí, odpovede bez otázok. Som ubolený uzlík nešťastia. Ľútostivý, opustený a stále hluchý.
Tak som tu a teraz. Jógamatku som si rozprestrel v prvom rade, aby som videl na lektorku, okrem toho, že je mladá a pekná, ja som už hluchší. Vpredu veľké zrkadlá tanečnej sály, okolo mladé fitnesky vo vypasovaných trikotoch. Tak to je jóga?! Som tu správne. Najprv sa naťahujeme, to mi ide výborne, mám to nacvičené z rannej postele. Potom sa postavíme na štyri, čo zvládam chválitebne. Pes s hlavou dole už ticho zavýja, tie lýtka ma nepustia, píšem si „trojku“. Zdravím sa slnku, aj keď v mojom podaní sa skôr lúčim. „Dostatočne“ som pristál na podložke. Môj strom je v prudkej víchrici, práve ho aj s koreňmi vytrhlo tornádo nádváhy. Ospravedlňujem sa vpravo aj vľavo. Nie, nie som starý úchyl! V očiach slečien mám ale nedostatočnú. Ďalej sa venujem už len svojmu telu. So svojim egom vediem dialóg. To sa povie rozdýchaj chrbát, ale ako chytiť dych? Bože tá asána je komplikovaná. Tak čo, skôr póza, alebo dych, neviem ich zjednotiť. Tak to hádam nie!
V žalúdku sa niečo prebúdza a klesá to nižšie do bruška. Nižšie už nie, v duchu úpenlivo prosím. Zamykám múla aj uddijána bandhu, spôsobom navlečenia sa do „texasiek“ o dve čísla menších. Ešte gombíček a som v nich. Zvyšok hodiny mám obmedzený prístup ku aj tak minimálnemu kyslíku. Ďalšie „poníženie“ by ma diskvalifikovalo do konca jógy a následné domáce zasadnutie komisie pre fair-play až do konca sezóny. Do záverečnej savasany padám a pomyselný „džínový“ gombik letí oblúkom. Snáď som nikomu nevystrelil oko… Dýcham-fučím, akoby som odbehol maratón. Som spotený. Na bicykli, v činkárni som nevypotil ani kvapku, iba ak sa slzy bolesti rátajú za pot. Dýchať a ležať je také sexi. Domov poskakuje zamilovaných „-násť“. Láska na prvý pohľad.
Je tak jednoduché zmeniť sám seba. Netreba k tomu publikum, revolúciu ani triedny boj. Čo nám bráni vymeniť vlastnú hlúposť za sebaláskavosť? Opustiť lichôtky ľútosti, vyzmizíkovať ego, vyškrtať stereotypy každodennosti. Nebyť zahľadený do vrtochov póz, nebáť sa zmien. Pochopiť je individuálnou záležitosťou.
Mne joga priniesla - kilá s prívlastkom mínusové, nespoznané vône, nevypočuté zvuky. Veriť a nehodnotiť, chápať a nepýtať sa, dať a nečakať vďačnosť. Patandžaliho jogasutru vnímať ako cieľ, ktorý je cestou nekončiacou. Domov je tam, kde máš matku - jógamatku. Namaste!
Text a foto: Miroslav Zaťko
Mini-galéria
