Miesto pre život (part 1)
o miestach, ktoré sú, aj nie sú na mapách
Paradox - vzdialenosti medzi miestami sa zmenšujú a vzdialenosti medzi ľuďmi sa zväčšujú. Dnes lietam, presúvam sa v čase aj priestore. Ale s bratom sa vidím len na rodinných oslavách. A to bývame v jednom meste.
Miloval som svoju babku, maminu mamu, ktorá nebola "babkou", mala päťdesiat, ale v Trnave starí rodičia mali mená dedko a babka. Ako školák som tam trávil celé prázdniny a koncom augusta sa mi vôbec nechcelo domov. Bolo tam krásne a príjemne. Tržnica plná marhúľ, ktoré boli sladučké, ale mňa obdarovali "koprivkou", ktorá veľmi svrbela. Ale jedol som ich ďalej, lebo som sa ich nevedel nabažiť. Dnes idem do supermarketu, všetko je tam krásne, ale marhule si už nekupujem. Sú ako namaľované, jednotnej veľkosti a designu, akoby ich jedna mater mala, ale tá chuť nie je marhuľou môjho detstva.
Čas som trávil v parku a na kúpalisku. Výlety boli na bicykloch, lebo na rovine to bol najlepší dopravný prostriedok, ktorý sme tu na Horehroní nepoznali. Móda horských „tátošov“ bola ešte v nedohľadne. Vymieňali sme si známky, obdivovali modely železníc a na tej skutočnej sme si z klincov "dvestoviek" robili dýky. Položili sme ho na koľajnicu a čakali, kedy pôjde ruský "Sergej"(bordový dieslový rušeň s malou komunistickou hviezdou na čele) a urobí nám z neho osobnú zbraň indiána alebo kovboja. Naši hrdinovia boli Old Shatterhand a Winnetou.
Po mojich basketbalových oťukávačkách prišli tie naozajstné, s dievčatami. Danka sa mi veľmi páčila, ale ja som sa strašne hanbil a červenal. Našťastie som mal spolužiaka-gymnazistu, ktorý s ňou chodil ešte na základnú školu. Tak po deviatich mesiacoch okúňania, sme boli v kine, na prechádzke a skúsili sme prvý bozk, všetko, čo patrí k tej prvej naozajstnej láske, ktorá si hovorí navždy, ale nedožije sa ani maturity.
Dnes sa od mladého človeka chce, aby už v škôlke vedel, že chce byť právnik, alebo hokejista...najlepšie niečo dobre zarábajúce. Keď vyrastú všetci chcú byť politikmi, ako by to bolo nejaké zamestnanie. Ale moc a peniaze robia divy. Jedného som ale poznal. Ten už na strednej škole chodil v obleku, myslím, že chcel byť už vtedy politikom. U neho to bol prirodzený vývoj, lebo ním je. Ostatní, neúspešní tenisti, hokejisti, smetiari, železničiari, advokáti, to idú zmeniť do politiky. Bez vízie, bez koncepcie, ale s vidinou moci a vplyvu. Ako “neúspešný” zamestnanec alebo manager môže byť úspešným poslancom, starostom? Niekedy je lepšie zostať pri tých láskach...
Najprv prestaneme chodiť s rodičmi na dovolenku, potom chceme už vyletieť z rodného hniezda. Ja som na prvej dovolenke nebol v šestnástich, vyhovoril som sa na dvojfázové basketbalové tréningy. Týždeň som prežúroval s kamarátom a slečnami. Zapaľovali sa nám predsa lýtka. Výsledkom bol znefunkčnený byt, nahnevaní susedia a sklamaní rodičia.
Po maturite som odletel z rodného hniezda - pritúlila ma "alma mater" v Olomouci. Mal som novú bohyňu aj mamu. Čechy, ale aj Morava, aby ma moji spolužiaci nevyhrešili, mali inú kultúru a voľnosť, ktorá mala pre mňa nádych slobody. Hudba, ktorú som dovtedy nepočul, učitelia o ktorých som nechyroval. Všetko ma to vcuclo a držalo v eufórii. Folkové koncerty, filmový klub, nekonečné debaty po večeroch pri pive.
Dejiny umenia, sociológia kultúry, kulturologické teórie - nové témy, noví učitelia, nové prístupy. Ale aj kultúrna politika, politická ekonómia, vedecký komunizmus, "eštebáci" a stranícky klamaná pravda.
Kultúra, najprv slovo, potom pojem, s ktorým žijem celý svoj život. Chcem sa poďakovať dvom ľuďom docentovi Stáncovi a profesorovi Dvořákovi, ktorí mi tento svet ukázali. Bolo ťažké študovať vtedy. Naše štúdium bolo poplatné dobe a ideológii. Našťastie boli aj výnimky, ktoré neznásilňovali históriu a na svet pozerali bez ideologického náteru.
Vždy to bude o ľuďoch, lebo ľudia dávajú miestu zmysel a význam. Mal som šťastie na ľudí už od dieťaťa. Vždy mi bol niekto nablízku, kto dal môjmu miestu zmysel.
Teraz som na rade ja, dať miestam, kde žijú moji blízki - lásku, zmysel a spolupatričnosť. Naše miesta sú tam, kde sú naše lásky.
Na budúce:
Miesta pre lásku
Text a foto: Miroslav Zaťko
Mini-galéria
