Toskánsky zápisník
po desiatich rokoch opäť na začiatku
Prológ
Prišiel čas prvého rozhodnutia. Podávali sme si prihlášky na stredné školy. Nemal som vôbec jasno, kam pôjdem. Chodil som na basketbal a nič iné ma nezaujímalo. Keď si kamoš z tréningov podal prihlášku na dopravnú priemyslovku, bolo rozhodnuté. Urobil som tak aj ja. Jediné, čo ma spájalo s touto školou, bola jazda rýchlikom medzi mojím bydliskom a rodiskom, ale to bolo ešte v detstve. Vtedy boli lokomotívy parné a cestovať takým vlakom bolo snom každého chlapca. Rád som sa vykláňal z okna vlaku a pozoroval okolitú krajinu. Sníval som, že až budem veľký, budem posunovačom alebo rušňovodičom a mama mi už nebude môcť zakazovať, nakláňať sa z okna. Na úspešné zvládnutie priemyslovky, dosť málo. Našťastie ma neprijali a ja som začal študovať gymnázium.
Niekto píše po celý život tú istú knihu. Najprv ju nosí v hlave, potom príde deň a myšlienky dostanú písomnú podobu. K textu sa stále vracia a zdokonaľuje ho.
Podobne aj ja som si hľadal cestu k svojmu textu. Bol vo mne už vtedy, keď som o ňom ani nechyroval. Pamätám si zážitky z detstva, v hlave mi beží film o rytieroch, vojvodoch a kráľoch.
Stredná škola, to sú prvé lásky, nesmelé dotyky, básničky a knihy. Jedného dňa som si kúpil knihu od Maneta po Pollocka. Tento slovník západoeurópskeho umenia ma očaril. Krajinky, portréty, zátišia, ľudské príbehy boli vyrozprávané štetcami umelcov, tak rozdielnymi od tých, ktorí vzdávali hold strane a vláde. V tom svete umelcov som bol šťastný. Aj keď môj záujem o výtvarné umenie neprekročil hranice 19. storočia, vedel som čo budem študovať. Nie neobjavil som v sebe skrytý talent, dodnes maľujem dvojrozmerne ako trojročný, ale poznal som umenie ako prejav a interpretáciu sveta vôkol nás.
Dostať sa vtedy na univerzitu a študovať humanitný odbor nebolo také jednoduché. Komunisti nepotrebovali filozofov, sociológov, kulturológov, keď už tak len marxisticky zdatných učiteľov. Preferovali sa technické smery, vedecko-technická revolúcia vystriedala tú o uchopení moci robotníckou triedou. Dostať sa na techniku bolo možné aj bez príjmacích pohovorov, len na základe študijného priemeru na strednej škole. My, čo sme exaktným vedám neholdovali, mali sme o problém viac.
Otázky typu: Prečo nejdeš na techniku? Prečo akurát ty musíš ísť na filozofiu? - boli sprievodným javom štúdia v maturitnom ročníku. Ale mladosť nepozná prekážky. Rozhodol som sa, aj napriek systému “proti všetkým“, podať si prihlášku na univerzitu do Olomouca. Okrem redšieho zastúpenia univerzít na slovenskom školskom trhu, ma k tomu viedol trik s príjmanými kvótami sloveských študentov v Čechách a opačne českých na Slovensku. Stalo sa, prijali ma.
Jednu daždivú jeseň na konci sedemdesiatych rokov minulého storočia som prišiel študovať do Olomouca. Poznanie pekné aj opačné. Medzi spolužiakov som zapadol ako iní „zahraniční“ študenti, akurát som bol z menej exotickej krajiny ako miestny večný študent Evžen. Pri pive sme si ozrejmovali rozdiely našich bratských jazykov. Spoločný štát, televízia, boli predpokladom, že si vzájomne rozumieme. Aj keď mi niekoľko dní trvalo presvedčiť ich, že drevokocúr nie je po slovensky veverička.
Zrazu som bol v inom svete. Nostalgicky-historické, trochu zanedbané, mesto bolo dobrou kulisou pre môj nový vzťah. Začala sa škola života. Poznanie, ktoré euforicky pozdvihuje aj depresívne udupáva. Dopoludnia som trávil na prednáškach v škole, popoludnia nad knihami v knižnici, večery na filmoch v kine a pri pive v „hospůdkách“. Dodnes mám pred očami mnohých pedagógov. Niektorí milí, iní fundovaní, ale aj hlúpi a zlí. Jeden z nich mi zažal v srdci plameň, ktorý nikdy nezhasol.
Prvú prednášku z dejín umenia, ktorú som v škole absolvoval, bola o Masacciovi a freske Daňový peniaz. Nerazumel som všetkému, čo nám náš učiteľ vštepoval, prečo prikladal tomu taký dôraz a prečo prednášky z dejín umenia začali práve v polovici 15. storočia v kaplnke Brancacci kostola Santa Maria del Carmine v talianskej Florencii. Vtedy som prvýkrát počul o metropole renesančného umenia, o moste Ponte Vecchio-ulici plnej zlatníckych obchodíkov. Vtedy to bolo rozprávanie o sne s nádychom európskej exotiky. Blízke, ale tak vzdialené. Naše cestovateľské možnosti boli ohraničené nielen ideologicky ale aj prakticky. Na nákupnej ceste po východnom Nemecku som v osemdesiatych rokoch zavítal aj do Erfurtu. Pri prehliadke mesta nás sprievodca upozornil na miestnu raritu. Most pozdĺžne obstavaný meštianskymi domčekmi. Keď ste tým mostom kráčali, mali ste dojem, že idete ulicou. Prezradil nám, že niečo podobné majú aj vo Florencii, Opäť to tajomné a vzdialené mesto. Obľúbil som si niečo, čo som nikdy nemal uvidieť…
Doštudoval som, splnil si najvlasteneckejšiu povinnosť. S manželstvom prišli aj deti. Ani som sa nenazdal a aj ja som stál na prahu veku, kedy sa okrem vzťahov rozpadáva aj hodnotový systém. Každodenný boj so šedivosťou, kariéra, strata vlastnej identity – vyčerpávajú. Moderne sa to nazýva kríza stredného veku. Tak tento vysávač životnej energie postihol aj mňa. Prišiel čas zmeniť priority a rebríček hodnôt. Spotrebu som vymenil za potrebu. Začal som chodiť do fitness. Po očiste tela prišiel rad aj na dušu. Po desiatich rokoch od skončenia štúdia, som bol na stretnutí s kamarátmi vysokoškolákmi. Do Olomouca som okrem myslenej hranice prekročil aj tú skutočnú. Niekto sa ma snažil oddeliť od časti môjho života, ale keď som sa opäť túlal tým mestom, bol som znovu mladý a plný života. Prišiel čas vydať sa na cestu. Jej cieľ bol jasný – Toskánsko.
O týždeň pokračujeme:
V meste Maecenasa
Text a foto: Miroslav Zaťko
Masaccio: en.wikipedia.org
Mini-galeria
