Toskánsky zápisník - 2. časť
V meste Maecenasa
Bola opäť daždivá septembrová nedeľa. Deň, keď ľudia mávajú depresie. Počasie pod psa a víkend končí. Bol to však aj môj deň plný očakávania a vzrušenia z nadchádzajúcej cesty. Predo mnou bolo 1 400 kilometrov cesty za milovaným Toskánskom. Trip som si pripravoval asi dva mesiace. Študoval som jazyk, bedeckre po Taliansku, dejiny renesančného umenia. Skúsil som aj taliansku ambasádu.
Nepodporili ma finančne, ale dali mi dva sprievodné listy, ktoré mi pomohli ušetriť peniaze a podporovali ma morálne. Grazie! Pripraviť sa na cestu je dobré, ale aj tak som bol na mieste nútený improvizovať. Predstavy získané z literatúry sú len čiastočné, najlepšie je nechať si poradiť od domorodcov alebo navštíviť miestne APT (Agentúra pre turizmus), kde radi pomôžu.
Do Arezza, juhotoskánskeho mesta medzi kopcami, som dorazil večer okolo pol jedenástej. Na výjazde z diaľnice som si neodpustil menší zmätok, ktorý v prvej chvíli mal pre mňa tragický nádych. Keďže bol večer a pri sebe som nemal dostatočnú hotovosť, platil som za diaľnicu “kreditkou”. Nebol som dôsledný a kartu som strčil do prvého otvoru, ktorý som zbadal. Vzrušenie, únava? Dosť na tom, kreditka zmizla v útrobách automatu a nič. Závora zatvorená a vstupenka do sveta solventných fuč. Obliala ma horúčka. Vycúval som z boxu a myseľ začala písať katastrofické scenáre.
Keď som si predstavoval, ako dostávam do pasu pečiatku “nežiadúci”, pristavila sa pri mne dobra víla v podobe uniformovaného pracovníka diaľnice. Určite sa dobre pobavil na mojej pantomíme “reality show” – Slovák vo svete. Odomkol automat a podal mi môj “eurocard”. Zaplatil som a s previnilým úsmevom som opustil diaľnicu.
Bránou som vstúpil do Toskánska. Na talianske mesto tu bol nezvyčajný kľud. Zaparkoval som auto a išiel som sa prejsť. Zvyšok noci som predriemal v aute. Ráno som bol pripravený plniť svoje poslanie.
Ráno bolo zamračené. Navštívil som miestne “APTéčko”, kde ma vyzbrojili popagačnými a informačnými brožúrkami. V mape mesta mi vyznačili najdôležitejšie turistické priesečníky. Po noci v aute som bol pokrčený a polepený. Rozhodol som sa najprv ubytovať a osprchovať. Bol som na začiatku cesty, tak som šetril, ale neodborne. Vybral som si miestny hostel. Za svojich 16 000 lír (asi 16 eur) som dostal prísľub, že keď prídem podvečer o 18:00, budem ubytovaný aj osprchovaný. Entuziazmus zo mňa nevyprchal, tak som si zobral fototašku, mapu, doklady, peniaze a vybral som sa na stretnutie s Arezzom.
Svižným krokom som stúpal k Piazza Grande. Srdce starobylého Arezza je architektonicky rôznorodé, ale pôsobí kompaktne a čarovne. Vedľa domov a vežičiek sú tu paláce – Palazzo della Fraternita dei Laici a Loggiato. Chrbtom k námestiu je otočený románsky kostol Santa Maria della Pieve, z ktorého zvonice je výborný rozhľad na mesto a do okolia. Zvetraná fasáda s tromi poschodiami, kde každý stĺp je inak zdobený, vyzerá na prvý dojem ošarpane, ale je to klam. Bol som zvyknutý na čerstvo natreté fasády našich kostolov, ktoré pravidelne každý piaty rok vítali pohlavárov Varšavského paktu na jubilejných oslavách SNP. Nakoniec som dal za pravdu talianskemu prezentovaniu pamiatok tzv. v pôvodnom znení, zvlášť, keď u nás tá farba po oslave zliezla s prvým jesenným dažďom. Interiér je jednoduchý a dominuje mu tabuľový obraz Pietra Lorenzettiho. Námestie je dvakrát v roku arénou rytierov súperiacich v Saracénskych hrách. Milovníci starožitností majú svoje Arentínske trhy vždy prvú nedeľu v mesiaci.
Opustil som námestie a uličkou Corso Italia som sa presunul k Palazzo Pretorio, obťažkaného erbmi radných pánov. Každý cítil dôležitosť chvíle a potrebu zanechať stopu hrdosti na vlastný rod. Dnes vieme len málo o týchto pánoch. Kráčal som vyššie, smerom k najvyššiemu bodu mesta – ku katedrále. Na rohu Via dei Pileati som uvidel zrenovovaný dom-múzeum Casa Petrarca. Rodný dom otca všetkých humanistov, zbožného vyznávača lásky, sily ktorá nepozná prekážky. Francesco Petrarca sa svojim dielom postavil na panteón k nesmrteľným.
Bol som pri katedrále postavenej v toskánsko-gotickom štýle s charakteristickou štíhlou líniou zvonice. Katedrála stojí na vrchole pahorku, na ktorom je postavené staré mesto a je klobúčikom veduty.
Na jej výtvarnom stvárnení sa podieľal Piero della Francesca, významný maliar 15. storočia. Prácou so svetlom a priestorom dal svojim postavám ducha Masacciovho významu. Dodnes kroky turistov z celého sveta smerujú k nevýraznému kostolíku San Francesco, aby obdivovali cyklus fresiek Legenda o sv. Kríži.
Aby bol výpočet sakrálnych stavieb hodných prehliadky úplný, navštívil som aj dominikánsky kostol San Domenico. Svojou nenápadnou a upokojujúcou architektúrou vhodne dopĺňa harmóniu rovnomenného námestíčka. Nad oltárom v interiéri kostola visí vzácny kríž od Cimabueho. Južným smerom už za hradbami starého mesta je kostolík Santa Maria delle Grazie s presvedčivo renesančným stĺpovým vestibulom
Počasie sa zhoršilo. Začalo liať. Skryl som sa do najbližšieho rýchleho občerstvenia. Pizza a káva mi pochutili. Počasie sa nechcelo umúdriť. Bolo niečo pred sedemnástou, dojedol som a dopil. Pobral som sa medzi kvapkami dažďa do môjho prechodného domova. Hostel ožil ruchom ubytovaných. Na počudovanie neboli medzi nimi žiadni turisti. Počernosť tvárí, zablatené baganče a obrovské špinavé tašky hovorili o príležitostných pracovníkoch. Zaplatil som a na poschodí som si našiel svoju posteľ. Bolo to bidlo pri okne. Spodné postele boli dlhodobo obsadené príslušníkmi afrických a balkánskych krajín. Pokojný spánok vyprchával v úhrančivých pohľadoch mojich spolunocľažníkov. Do kúpelne som odišiel s celou batožinou. Noc na bidle bola dlhá a bezsenná. Nevedel som, čo skôr strážiť seba alebo batožinu? Moje obavy boli prehnané, nič sa nestalo, len jednému černoškovi celú noc vyzváňal mobil. “Ítimu” volali z domu.
Bolo ráno. Nepršalo, nad krajinou sa preháňali mraky. Pripravil som sa na odchod. Nikdy viac noc v hosteli. Zaparkoval som na Via Garibaldi. Vtedy som ešte netušil, že celým Toskánskom ma budú sprevádzať Mediceovci a Garibaldi. Vykuklo slniečko, na tržnici pred San Agostino som si kúpil hrozno a hrušky. Svoju zbierku trofejí z Arezza som potreboval doplniť o Casa Vasari – múzeum – príklad jedinečnej architektúry tohto kraja.
Anfiteatro Romano, pozostatky starorímskej architektúry sú vhodne dokompované modernou budovou Archeologického múzea so zbierkami mincí, gréckymi a etruskými nádobami, bronzovými figúrami a vzácnymi “vasi corallini”(nádoby z červeného korálu z etruských čias). Prešiel som sa poslednýkrát historickým mestom, pri Fortezza Medicea som si oddýchol, pokochal sa toskánskou pahorkatinou.
A rozlúčil sa. Ciao Arezzo!
O týždeň:
Keď červená znamená Siena
Text a foto: Miroslav Zaťko
Mini-galeria
