Kroměříž a harmónia ducha
Kňaz sa ponáhľa k pomätenému mužovi, ktorý si podrezal žily v "blázninci". na stoličke sedí starec s prešedivelými, dlhými vlasmi. Má obviazané obidve zápästia, je pri vedomí, ale stále niečo nesúvislo brble:
"Ja som ho zabil, ja som ho zabil..."
Duchovný je pripravený dať posledné pomazanie tomuto duševne vyšinutému mužovi. Ešte predtým musí si ale vypočuť príbeh o žiarlivosti, úspechu a sláve. Úspech, ktorý sa nie vždy snúbi
s talentom, ktorý je poplatný dobe, mocným, alebo mešcu mecenášov. Tak nejak v nás je zakódovaný vzťah Salieri - Mozart.
Nebyť úspešného filmu, nebyť Puškina, nebyť dobového bulváru, nemali by sme silný príbeh. Život však píše iné rozprávky. Salieri učil po smrti, na žiadosť Constanze, Mozartovho syna, bol Amadeovým tútorom na dvore Jozefa II a zasadil sa, aby jeho opery boli uvedené v Dvornom divadle. Dokonca milánsky súd v roku 1997 rozsúdil tento dvestoročný spor, či bol Mozart otrávený, oslobodzujúcim rozsudkom, že nie sú žiadne dobové dôkazy o Salieriho vine.
Uznajte, film bez zápletky, bez konfliktu moci, bez žiarlivosti na talent, by nepozhŕňal toľko "oscarov" a nevyrobil toľko dolárov. Kinopríbeh je fikcia, remeselne, kostýmovo, kameramansky výborne natočená. Iste si kladiete otázku, ale čo toto má spoločné s juhomoravským Kroměřížom? Veľa aj málo. Čo na filme je ešte vynikajúce - je výber lokácií. Barokovú Viedeň vo filme nahradili exteriéry a interiéry Prahy a Kroměříža.
Koľko prívlastkov má táto hanácka letná rezidenčná metropola olomouckých biskupov a arcibiskupov? Slnečná, kvetná, hudobná, filmárska, voľnočasová. Je jedno, ktorý prívlastok použijete, na každý sa nájde niekoľko prstov pamiatok a zaujímavostí. Mesto si vás získa svojou atmosférou okamžite a je jedno, kde začnete s jeho prehliadkou.
Arcibiskupský zámok a Podzámocká záhrada
Krása a skromnosť sa vždy nesnúbia v jednote, tak ako viera, zbožnosť a mýtickosť nemajú jedného otca. Alegória, obrazotvornosť, symbolizmus sa stali základnými piliermi prestavby kroměřížskeho hradu na zámok, najprv renesančný a neskôr barokový, ten ktorý poznáme zo súčasnosti.
Po dlhej a zničujúcej tridsaťročnej vojne, kedy Švédi mesto zrovnali do základov, nastáva znovuzrodenie mesta. Jeho "krstným otcom" sa stáva Karol Lichtenštajn-Kastelkorn. Za jeho vlády sa mesto stáva kultúrnym centrom Moravy. Je potrebné podotknúť, že diecézne mesto Olomouc bolo sídlom len cirkevnej moci - biskupstvom a neskôr arcibiskupstvom. Kroměříž ako letné sídlo olomouckých cirkevných pánov, je centrom nielen cirkevnej, ale aj svetskej moci. Preto mesto vyrástlo do krásy, lebo v jedných rukách sa snúbila svetská a cirkevná moc. Ak sú to ruky osvietené, vzdelané a múdre, nájdu svojich „Bezákov“ aj v časoch absolutisticko minulých. Postupne je tu zriadená knižnica (80 000 zväzkov), obrazáreň (druhá najvýznamnejšia v ČR) a hudobný archív (6 000 skladieb). Spojenie moci na južnej Morave a rozkvet mesta, neboli vo Viedni vítané. Vadila jej okázalosť, prepych a bohatstvo olomouckej diecézy. Spory sa naplno prejavili v rokoch 1848-49, kedy sa do mesta presunul ríšsky snem, ktorý mal prijať novú ústavu a tá mala výrazne obmedziť absolutistickú moc cisára.
K zámku patrí aj Podzámocká záhrada, ktorá bola Karolom Lichtenštajnom-Kastelkornom založená ako francúzska, vyznačujúca sa prísnymi geometrickými vzormi a predobrazom boli záhrady vo Versailles. Neskôr v devätnástom storočí, podľa vtedajšieho dobového módneho kódexu, premenená na romantizujúci anglický park. Pod premenu sa podpísal Theodor Kohn, olomoucký arcibiskup. ktorý sa stal ďalším mecenášom mesta. Neskôr bol donútený abdikovať, ale zámku a mestu vtisol svoj vkus a svojim erbom (plachetnica a Dávidova hviezda) aj kus židovskej húževnatosti a pomoci. To ho asi aj diskvalifikovalo v očiach vtedajšej rímskej vrchnosti.
Bolo horúce leto a ja som ho trávil ako každý rok u babky (maminej mamy) v "slovenskom Ríme". ako každé ráno vybral som sa do obchodu pre každodennú raňajkovú „mňamku" - sendvič, „osminku" masla a liter polotučného mlieka. Dokázal som to jesť dva mesiace, šesť dní v týždni, zvládol by som aj sedem, ale v nedeľu mali zatvorené. Obchod to bol malý, provizórny, v priestoroch po stavbároch. Najprv sa stavali byty, potom vybavenosť. Socializmus mal svoje zákonitosti.
Dnes je to akosi iné, v duchu mudrujem. Pred obchodom je rad, aj keď na rady sme boli zvyknutí, ale tento mal niekoľko desiatok metrov. Ženy nemali v rukách sieťovky, ale cestovné tašky. Ani po hodine som sa k svojmu sendviču nedostal. Zástup ľudí sa hýbal len pomaly. Von vychádzali ženy obťažkané kilami múky a cukru.
„Bude vojna, napadli nás Rusáci", šepla mi do ucha babka, ktorá sa zrazu pri mne objavila.
„Musíme nakúpiť zásoby", aj my z obchodu nesieme tašku s limitovaným množstvom cukru a múky. Socializmus je solidárny.
Písal sa rok 1968, bol 21. august...
Expozícia Karla Kryla
Tento kroměřížsky rodák sa stal inšpiráciou pre zážitkový priestor. Presne takto má vyzerať múzeum 21. storočia. Má myšlienku, emočne silnú expozíciu, ktorá pôsobí skoro na všetky zmysly. Priestor je koncipovaný, aby sa nejednalo o artefakty zamknuté vo vitrínach, ohradené a návštevníkom tak vzdialené. Krylov život taký nebol. Naopak, dotýkať sa je povolené. Všetko je prispôsobené myšlienke - vtiahnuť vás do centra Krylovej osobnosti. Zažiť ho, otvoriť sa mu, precítiť emócie a prežiť myšlienky v okamihoch jeho tvorby. Nie som veľkým milovníkom Krylovho hudobného prejavu, ale v expozícii som zažil niečo nepoznané. Anděl, Bratříček, Salutant a iné piesne mi behali po chrbte a spôsobovali zimomriavky. Vrátili sa mi spomienky na trnavské ráno... Ruský medveď v záujme mieru si opäť brúsi pazúry. Krylovo srdce puklo. Tak, ako sa nezmieril s emigráciou, tak aj prvý vytriezvel zo Zamatovej revolúcie, a to tu ešte neboli ani prvé supermarkety. Konzum, boj o osobný prospech a moc pochovali aj dlhoročné kamarátstva a priateľstvá ukované ešte vo vyhni odporu ku komunizmu.
Za všetkým hľadaj ženu. Od čias, keď Dumas vyslovil vo svojom diele túto „objavnú" vetu, ženy už nie sú len inšpiráciou, ale aj kameňom sváru, zlatokopkami, ktoré priviedli svojich mužov na pokraj šialenstva. Ale ani pred Alexandrovým výrokom to nebolo inak. Len spoločenské klišé zatváralo ženy na islamský spôsob do zadných komôr spoločenského vedomia.
Láska príde, neopýta sa a hneď začne úradovať. Najprv zmäknete, prejasní sa a znežnie vám hlas. Začnete používať zdrobnelinky, výrazy, ktoré sa medzi rockermi a pivármi objavujú len čítaním rozprávok deťom. Ste zasiahnutý bleskom a prvé, čo sa vám uškvarí je mozog. Jasné, že myslieť sa musí, tak to myslenie presťahujete do nohavíc. Nastáva to najkrajšie obdobie - tzv. tokacie. Vymieňate si "esemesky", telefonujete desiatky minút, bez toho, že by ste niečo povedali, v kinách a pri televízore si tajne utierate slzy, lebo navonok ste stále neohrozený pardál, alebo lev salónov. Kým na začiatku si hlavu, po vzore svätého Pavla, nezahaľujeme, lebo sme, ako si myslíme odrazom božej slávy. Po vychladnutí lýtok, po vyplienení kreditky, po všetkých nezmyselných dovolenkách, chceme chodiť s hlavou zahalenou ako moslimka. Lebo teraz už nie sme odleskom ani svojej lásky. Poklopy kanálov sa otvárajú a menia sa na mužské metro.
Pamätník Maxa Švabinského
Malé mesto má svoje pravidlá aj svoju morálku. v čase narodenia jedného z velikánov českého výtvarného umenia - Maxa Švabinského, Kroměříž takým bol. Ktovie, čo sa šuškalo v uliciach starého mesta, keď šestnásťročná slečna Švabinská otehotnela. Otcom malého Maxa bol študent Jan Novotný, ktorý u Švabinských prebýval. ako rýchlo sa stal otcom, tak rýchlo sa aj z mesta vyparil.
Ženy hrali v Švabinského živote významnú úlohu. Najprv to bola mama, potom sa jeho múzou stala manželka Ela, ale keď ju už nakreslil zo všetkých uhlov, tak sa zamiloval do manželky svojho švagra - Anny. Práve tie najerotickejšie Švabinského diela sú z tohto obdobia. Situácia v „rodine" bola výbušná a švagor Rudolf niekoľkokrát tasil revolver. Milencom sa ale nič nestalo, samozrejme nehovoríme o čudnej a komplikovanej atmosfére, ktorá medzi pármi panovala. po roku 1930 sa formálnymi rozvodmi a následnou svadbou s Annou situácia upokojuje.
Tvorba Maxa Švabinského je širokospektrálna. Bol výborný kreslič, skvelý grafik a invenčný maliar. Ilustroval, navrhoval bankovky a známky, zhotovoval vitráže. Je jedným z najviac cenených českých modernistov, aj keď jeho výtvarný prejav je považovaný za klasický.
Pamätník Maxa Švabinského bol otvorený v roku 2006 za účasti jeho nevlastnej dcéry Zuzany v priestoroch Múzea Kroměřížska. Symbolizmus a realizmus v jeho diele sú zastúpené bez straty kvality a umeleckej tvorivosti.
Obdivovať v Kroměřiži toho môžete oveľa viac, na prehliadku pamätihodností vám bude stačiť víkend. Je jedno, či pricestujete na bicykli, aute, mesto vás privíta, ubytuje, občerství. Ponúkne vám množstvo zážitkov, ku ktorým sa budete ešte dlho vracať, alebo túžiť, opäť sem zavítať. Ja som ponúkol len malý predkrm, obed, káva a zákusok čakajú na vás.
Text a foto: Miroslav Zaťko
Mini-galéria
