Fotocestovatel.sk - Toskánsky zápisník - 3. časť, Keď červená znamená Siena

Články

Toskánsky zápisník - 3. časť
Keď červená znamená Siena

Opustil som Arezzo západným smerom. Cesta sa točila, krajina mierne vlnila. Kým na začiatku bola vegetácia bujná a dominovali listnaté stromy, bližšie k Siene vegetácia redla a krajina začala mať charakter toskánskeho kalendára. Polia, olivovníky, vinič, hospodárske usadlosti, zrúcaniny, cyprušteky a borovice s tanierovitou korunou. Krajina sa otvorila a vydala svoje tajomstvo. Na obzore stálo mesto, rozložené na troch pahorkoch s dominantnou siluetou veže s cimburím. Do mesta som vošiel bránou Porta Tufi.

Siena je nádherná, ale človek ju začne vnímať, keď má za sebou procedúru so zaparkovaním, najdením vhodného ubytovania a zorientovaním sa v novom prostredí. Auto som zaparkoval v podzemnej garáži na Via Mattioli. S najnutnejšími vecami som sa pobral do informačného strediska na námestí Piazza del Campo. Čím bližšie som bol k námestiu, tým viac hustla premávka. Nebolo to len tým, že uličky v Siene majú stredoveký rozmer, ale aj množstvom turistov z celého sveta. Bolo ich podstatne viac ako v Arezze. S termínom po dovolenkách kalkulovali viacerí. Ťažké zistenie našinca, že rozum používajú aj v iných kútoch sveta. Neobstojí ani fikcia, ako sa nikde nestratíme, len máme smolu, že nás niekto neustále prehliada. Musím čestne prehlásiť, že som sa stratil v množstve poznania chtivých Nemcov, všetkých vekových kategórií, usmievavých Japoncov, ktorí zúrivo fotili všetkú tú európsku exotiku, amerických párov veľkých vekových rozdielov, prežívajúcich európske medové týždne a pokojných Austrálčanov, túlajúcich sa krajinou predkov. Tak som sa predral masou vyznávačov krásy tejto toskánskej princezny. Musím povedať, že si vybrali dobre.

Ulica rozšírila náruč a stál som pred dych vyrážajúcim Il Campom. Námestie v tvare lastúry, kde všetky domy sa klonia radnici ako svojej pani a vládkyni. Svet renesancie je aj svetom despotizmu, neustálych šarvátok medzi guelfmi a ghibelínmi, bojom o moc medzi talianskymi mestami.
Nechal som históriu ešte chvíľu oddychovať. V “íčku” som si zobral mapu mesta, niekoľko prospektov pamiatok provincie a opýtal sa na ubytovanie. Stáli sme vo fronte ako za komunizmu na banány, ale obsluha bola milá a zhovorčivá. Dostal som tri tipy na ubytovanie. Vybral som si to, ktoré bolo historickému centru najbližšie a bola pri ňom možnosť zaparkovať.

Ubytovanie bolo v severnej časti mesta za hradbami. Bol to starší rodinný dom, ktorý domáci prenajímali po izbách turistom. Za dve noci som zaplatil 130 000 lír. Nábytok bol opotrebovaný, ale bolo tam čisto a izbu som mal len pre seba. Na poschodí bola priestranná kúpelňa s práčkou a veľká kuchyňa so sporákmi. Ako som neskôr zistil, žili tu aj dlhodobo ubytovaní hostia, študujúci alebo pracujúci v meste Siena. Vybalil som sa, osviežil sa sprchou a pobral som sa južným smerom do centra. Cestou som si u pekára kúpil pizzové cesto so zapečenými olivami – chutilo božsky. Smäd som zahnal mliekom a okolo Forte di Santa Barbara a popri Stadio Comunale som prešiel do starobylej Sieny. Vpredu bol kostol – hrad San Domenico a na najvyššom bode mesta sa vypínala silueta sienskej katedrály Santa Maria Assunta.

Siena dlhodobo súperila s Florenciou o rozhodujúci vplyv v Toskánsku. Jedna z bitiek sa odohrala aj pod hradbami mesta Anghiari. (vedutu ste si mohli pozrieť v 2. časti TZ) V polovici 14. storočia sa mešťania rozhodli rozšíriť svoj katedrálny kostol a urobiť z neho najväčšiu gotickú stavbu vtedajšieho Talianska. Úmysel sa nepodarilo zrealizovať. Pod nedokončenie sa rôznou mierou podpísali stavebné chyby, katastrofálny mor a neustálymi bojmi vyčerpaná mestská pokladňa. Ale aj tak je to fantastický pohľad. Zo záplavy červenej farby vystupuje mohutná stavba s fasádou africkej zebry. “Čierno-biele” mramorové obloženie dáva tejto katedrále rozmer výnimočnosti. Mal som možnosť fotiť ju zo všetkých možných uhlov, vzdialeností, podhľadov aj nadhľadov. Svoju výnimočnosť si zachovala na všetkých obrázkoch. Interiér katedrály nezaostáva za fasádou. Obdivuhodné sú sgrafitová dlažba so starozákonými výjavmi, kazatelňa Nicolu Paisana aj dekoratívna výzdoba od toskánskych sochárov a maliarov

Siena je známa svojim maliarstvom 13. a 14. storočia. Práce Duccia di Buoninsegna, Simone Martiniho, Ambrogia a Pietra Lorenzettiovcov zdobia mnohé sienske kostoly, palace, múzeá a galérie. Najbohatšiu zbierku má Pinacoteca Nazionale v Palazzo Buonsignori na ulici Via San Pietro.
Pocítil som únavu fyzickú aj kultúrnu. Rozhodol som sa pre oddych. Uličkami som prešiel na Piazza del Campo, kde sa stretávajú domáci aj turisti. Mladší posedávajú na červenej dlažbe námestia a starší v okolitých kaviarničkách. Táto veľkolepá aréna denne počúva chvály na svoju krásu, až sa pýri, ale červená jej pristane. Domorodci rozoberajú posledný futbalový zápas, signory si vymieňajú skúsenosti s výchovou drobizgu. Kvalitná hlina v okolí určila stavebný materiál budov mesta, ale dal aj meno farbe, ktorej sa nepovie inak, len sienska červená. A opäť oči kĺžu okolitou krásou. Palazzo Pubblico - radnica, pri boku ktorej sa vypína veža Torre del Mangia, 102 metrov vysoká a v sebe ukrývajúca 412 dych vyrážajúcich, schodov. Výhľad z nej dá rýchlo zabudnúť na predchádzajúcu únavu. Pri základoch veže je učupená Capella di Piazza, pamäť na morovú skazu roku 1348. Na osvieženie je na námestí Fonte Gaia, Fontána radosti, dielo rodáka od Sieny Jacopa della Querciu. Sochára invenčného, aj zručného. Uchlipol som si z espressa a privrel oči.
Námestie bolo vysypané pieskom a dookola jazdili pretekári na neosedlaných koňoch. Sieňania boli dobovo oblečení a spolu s hosťami zvedaví, kto zvíťazí a stane sa držiteľom zástavy s obrazom patrónky mesta - Panny Márie. Ak dávate prednosť skutočnosti, zapamätajte si dva dátumy – 2. júl a 16. august, kedy sa v Siene koná tradičná slávnosť Pallio delle Contrade. Vstupenky sú vypredané niekoľko mesiacov dopredu. Pomaly sa zvečierevalo, jesenné slniečko klonilo tvár a zapadalo niekde tam, kde som tušil more.

Ráno som sa zobudil skôr. Cestou som sa zastavil na koláč a espresso. Je zaujímavé pozorovať Talianov ráno. Okrem cukrární a kaviarní navštevujú predajne s novinami a tabakovými výrobkami. Práve tu vypijú prvú rannú kávu a vyfajčia prvú cigaretu. Sadnú na tátoša značky Piaggio a miznú v úzkych uličkách mesta.
Nad Il Campo do seba ústia tri hlavné ulice mesta. Z Piazza Salimbeni - Via Bianchi di Sopra, sa pýši renesančnými palácmi ako niť navlečená gorálkami. Umelecká Via di Citta a univerzitná Via Bianchi di Sotto. Zo sakrálnych stavieb je dobré si v meste ešte pozrieť kostoly San Francesco a Servi di Maria s freskami umelcov sienskej školy. Na Via Malta je učupený kostolík Fontegiusta s prekrásným mramorovým oltárom. V hradbách sa otvárajú mestské brány. Najmohutnejšia je Porta Romana z prvej polovice 14. storočia. Mesto prežilo svoj rozkvet do 15. storočia, neskôr bolo už len vazalom svojej silnejšej sestry - Florencie, čo má však aj svoje výhody. Tak ako Olomouc za komunizmu doplácala na krajskú Ostravu, dnes má zachovalú barokovú tvár. Tak aj v Siene za mestskými hradbami zostal uväznený duch renesančnej tvorivosti. A to je dobré.

Pokračujeme: