Gesäuse Alpen II
Adventure in Johnsbach
Sobotné rána mimo domov sa mi „popačujú“. Žiadny vysávač, žiadne nákupy, len hmla nad kláštorným jazierkom, gýčové labute a kačky. Je pofotené a hor sa na raňajky. Tie sú grunt, už staré mamy rozprávali. Ale do zásoby sa najesť nedá, tak len štyri žemličky so šunkou a syrom, jogurtík s ovocím a tá hruška ako žmurká, no tú vianočku s doma vareným malinovým džemom hádam nenechám tým vypaseným Nemcom...Tri poháre domáceho jablkového džúsu a konvička kávy. Tak tie koláčiky už asi nie, lebo patentný gombík na „trekgaťách“ nejako nedrží. Z čoho to robia tí Číňankovia? Do auta sa zvalím a už valíme smer Johnsbach, hlbšie do kaňonovitej krajiny Gesäuse.
Cestou míňame akýchsi amatérskych horolezcov, stoja pred kolmou skalou a nejako sa netešia. Spomenul som si, ako v Trnave u tety na 7. poschodí stojím na balkóne, tak že jednu nohu mám stále, pre všetky prípady, v obyvačke.
Hlásim v „touristbüre“ príchod našej minivýpravy. Ujíma sa nás „Speedy Gonzales“, trochu čudná prezývka pre tohto staršieho, ale šľachovitého muža.
Prilba, horolezecké popruhy, vodiace lano a lanovčička sú zrazu na mne a keď kráčame dolu cestou k onej kolmej stene, je mi všetko jasné. Aj štvrtkový úsmev Herr Drechsler. Tak to asi turistika k najbližšej chate nebude! Že by som nerozumel nemecky, alebo si niekto zo mňa vystrelil? Preboha, vedia o mojom strachu z výšok! Odpočúvajú nás!... Ruším mobil, mažem facebook-konto, nemailujem, neplatím dane, sociálku ani zdravotnú a požiadam o výmaz môjho rodného čísla! Chcem byť mister Nobody!!!
Alpinpark. Srdce mi búcha, ide vyskočiť z hrude, len sa nepozri dolu, prikazujem si. Neposlúchnem, som na štvrtej kramli, zatlčenej do kamennej steny a vodiace-istiace lano som ešte nemusel prehodiť ani cez prvý držiak, do steny ešte nenastúpil ani môj nasledovník Igor, lebo by si odrel prilbu o moje pohorky. Pokakaný som statočne. No musím hore, som vedúci expedície a nemôžem prerušiť štrúdľu turistov, ktorý si zaplatili, aby sa báli. Hore je to tak 150 metrov, v polovici mám pľuzgier na pravom prostredníku. Predbieha ma náš sprievodca, bez istenia sa pomedzi nás v stene len tak prekľučkuje. Už viem, prečo ho volajú Speedy...
Ručičky a nožičky nedržia naraňajkované bruško. Nabudúce asi niečo vynechám a dám si energeticky nabité „müsli-nezmysly“. Hore vyzerám ako pred infarktom, ale len preto že som nevedomý.
Nasleduje 100-metrova jazda ponad kamenné údolie a vrcholce stromov, zavesený na lane a poháňaný vlastnou váhou-nadváhou na vyfasovanej lanovčičke. Tak už viem, čo sú endorfíny, hormóny šťastia...
Som v stene prilepený o skalu asi 80 metrov nad priepasťou a rehocem sa pozerajúc nadol. Rútim sa zhora technikou zlaňovania a odrážaním sa nohami od kolmej steny. Stále sa smejem. Tak sfetnutý som nebol ani v Holandsku po marokánskom hašiši. Rehocem sa, aj keď som na moste, odvážny názov, keď som na štyroch lanách: jedno ma vedie a istí, po druhom kráčam, tretie a štvrté mi pomáhajú udržiavať rovnováhu. Kymácam sa ako po slivovici, ale kráčam ďalej, podo mnou len pereje miestnej bystriny. Ak ostanem visieť, tak ma dolu dajú len vrtuľníkom. Tu samospád nevymôže ani moja nadváha. Projektant to dal do prísnej vodoroviny. Ešte jedna závesná samolanovka a sme dolu, kde sa objímam s Igorom, Gabom a Vandou.
Zvyšok cesty kráčam ako veterán z Vietnamu, videl som to v televízii, viem, o čom hovorím.
O hodinu nástup v kempingu na rafting. Odstrojím sa strojovo a idem do miestneho gasthofu, ponuku na obed odmietam, žiadam len Gösser, ktorý sa vo mne vyparí. Von je tridsaťpäť a v mojom vnútri aspoň päťdesiat.
Po návrate na rodnú hrudu v českom bulvári čítam, ako a kde sa utopil mladý český námestník ministra životného prostredia – rieka Enns. Tak to je tam, kde sme raftovali. Gaba obliala horúčka, aj keď cestou domov sa z nás vyplavovali ešte tie endorfíny.
Je nás asi štyridsať, odhodlaných prejsť pereje rieky Enns a vypočuť si ako šumia tie Alpy. Pri školení som sa hlásil ako skúsený rafter, však niektorí ste čítali moje zážitky z Pitztal... Oblečený v neopréne som neodhadol veľkosť plávacej vesty, dal som L-ko ale pristala by mi XXL. Tak vyzerám ako v trenkách po mladšom v bratovi, alebo ako keď do črievka niekto natlačil viac mäska a už to nebol pároček, ale špekáč. Ešte, že ma nevidí Miška (priateľka)...nefotiť, prosím. Neubránil som sa, Igor zaznamenáva všetko. Nacvičujeme posed, pravý vpred, vzad, do lode. Má to len jednu chybu, ešte stále sme na štrku kempu. Po nácviku nám zavelia do autobusu a my sa vezieme do miesta štartu. Miestny šofér-gigolo, rozpráva celý čas vtipy, sú však v miestnom nárečí a jediné, čo som rozumel bolo Blondiene, takže boli o sexi bytostiach z inej planéty. V rafte sme ôsmi. Štyria Slováci, traja Nemci, jedna blondínka, ktorá sa tvárila ako Nemka, ale vykľula sa z nej Češka. Lodi velil ostrieľaný dvadsaťročný Maďar z Ostrihomu. Mal pre túto prácu veľa predností, poznal Martikána a všetky baby mohli na ňom nechať oči, podprsenky atď.
Na úvod sme zišli perej 4+, neviem čo to znamená, ale bola to brnkačka, potom neviem prečo všetci, okrem Slovákov odhlasovali prevrátenie lode. Pomer bol 4:5 v náš neprospech, ja som bol skúsený, veď viete Pitztal..., ale zvyšok našej výpravy som ľutoval, nevedeli, do čoho idú. Po prevrátení raftu som bol najprv bez pádla, potom s pádlom, ale bez člnu. Že som mal žlté a po nalodení modré pádlo, uniklo pozornosti posádky. Po 200 metroch si aj Nemec našiel svoje modré , ktoré mu v rieke nejak zožltlo. Plavba pokračovala pokojne, sem-tam sme sa špliechali s inými posádkami, sem tam sme ich nastrašili, potom oni nás. Po hodinke sme stáli pri brehu a cvičili vpravo vpred, vľavo vzad a do lode. Doliehali k nám zvuky ako z Niagarských vodopádov a pišťanie predchádzajúcej posádky, ale nič nebolo vidieť. Tamas, šéf lode, povedal že teraz zídeme „Rolling Stones“. Tak to už nebola perej, ale menší vodopád, za ktorým hneď nasledoval protiprúd. Točilo to s nami dovtedy, kým sa predný diel lode nezdvihol a nevysypal zadnú časť posádky. Na brehoch postávali odprezentované posádky, ktoré mali za sebou tento rockový nárez. Všetkých sa z vody podarilo vytiahnuť, tak sme sa domov vracali bez straty „desiatky“.
Neviem, koľko obyvateľov má Johnsbach, ale u nás sa takýmto dedinkám hovorí, že tu líšky dávajú dobrú noc, alebo tu sa aj muchy otáčajú, lebo ďalej už cesta nevedie. Ja a moji priatelia sme tu prežili najväčšie dobrodružstvo svojho života. Danke, Herr Drechsler und Gesellschaft!
Text a foto: Miroslav Zaťko
Keď som liezol a raftil, fotili: Igor Kollár a Gabriel Eiben
Mini-galéria
