Miesto pre mňa (part 0)
O hľadaní v sebe a okolo seba
Začínam písať tento nový príbeh na pokračovanie, lebo sa toho nahromadilo viac. Bolo viac ciest - žiadny článok, viacej pocitov - menej racionalít, niekoľko otázok - bez odpovedí. Nikde žiadne presvedčenie, ako s písaním ďalej… Nejde len o písanie, lebo za ten čas som hľadal aj iný spôsob fotografického vyjadrovania sa. Nebol som až tak nečinný a paralyzovaný. Pracoval som na iných projektoch - učil, koordinoval, zostavoval, kritizoval, filozofoval, meditoval, cestoval, vnímal. Ale pocit ničnerobenia som neprehlušil, aj keď som svoj blog nenavštevoval, pripomínali mi ho moji priatelia a čitatelia. Som späť! Tak ako kedysi dávno, keď som prvú poviedku nosil v hlave niekoľko rokov a napísal cez noc, tak teraz dozrieval vo mne materiál o cestovaní “inside and outside”, dlhšie. Bolo treba nájsť kľúč. Nepopisovať len navštívené, nezhrnúť len prežité. Každé z navštívených miest má svoj príbeh a mojou úlohou je ho nájsť a umelecky spracovať. Verím, že tak, ako ste sa tešili na Toskánsky zápisník, zamilujete si aj Miesta.
Smutno hľadím pred seba a vraciam sa do svojho starého - osem rokov neobývaného bytu. Chvíľu mi trvá, kým pochopím, že som nestratil, ale získal.
Sebaspytovanie nahradilo poznanie slobody, veľkorysosti a odpustenia. Nie je dôležité, čo som dal a čo stratil. Získal som priestor, čas, seba, svoj svet. Naň sa pozerám nezaťažený minulosťou. Nebolo to hneď, ale prišlo to s úsmevom, lebo len ja som ten, kto upršané ráno mení na slnečný deň. Len šťastní ľudia dokážu rozosmiať svoje okolie.
Listujem v knihe o meditácii, ľahnem a začínam si uvedomovať svoje telo. Najprv pulz, dych, krv, energiu. Myseľ ako by opustila svoju schránku, telo si uvedomujem, ale ako by som sa naň pozeral zvonku.
Podliehame stresu a strachu. V žalúdku nervozita a okolo zhon. Komu sa chceme zapáčiť? Komu podliezť latku? Bojujeme proti svojmu ja. Veľakrát som sa vrátil z ciest rozhodnutý už nedopustiť noc bez spánku a deň bez porozumenia. Ale po troch dňoch bolo všetko v háji. Práca, vzťahy ma zošrotovali. Sebaspytovanie s veľkým PREČO? Je taká všeplatná odpoveď - lebo MEDVEĎ!
Zúžil som vesmír. Už nie som riaditeľ “zemegule”, rád to prenechám iným. Mojím náboženstvom som ja. Uctievam sa, vzdávam si hold aj lásku. Opustil som rituály. Káva, chlieb a šunka nemusia byť mojím ránom. S úsmevom sa ľahšie kráča. Všetko, čo moji blízki potrebujú - je priateľskosť a dobrá nálada. A ja im to rád dávam, bez pretvárky, lebo je to moja prirodzená súčasnosť.
Pracujem na veciach, ktoré ma bavia a napĺňajú. Len tak som schopný ich distribuovať ďalej. Neriešim, čo bolo a ako to mohlo byť. Uspokojil som sa s tým, že bolo.
Dostal som nástroj (stroj), aby som si strážil čas, lebo v čase sú zakódované naše nádeje a túžby. Chcem prežiť túto chvíľu, aby som zajtra nemusel riešiť včera. Občas tie stopky stlačím a počúvam, ako plynie čas…tiká len pre mňa, ďakujem ti priateľ.
Ktoré sú tie miesta pre mňa?
Už dávno netúžim byť všade a vidieť všetko."Všadebolko-všetkovedelko" nemá nakoniec nič. Videnie a poznanie prehluší chvastavou formulkou: aj tam som bol! Mám rád Európu, milujem našu civilizáciu, nadšený som zo západoeurópskej kultúry. Tu sa cítim poctený. Nestihnem z toho vidieť všetko, ale uspokojím sa aj s tým málom, čo mi bude ešte umožnené. Tak, ako sa nemusím páčiť všetkým. Postačia mi tie zažnuté svetielka v očiach mojich kamarátov a priateľov, poteším sa z každého ponúknutého zážitku.
Kto sú tí ľudia?
Kedysi v mojich fotografických začiatkoch, absentovali na obrázkoch ľudia. Je ľahšie odfotiť to "neživé" - neujde, je rokmi preverené a ľahko dostupné. Stále viac a viac som fascinovaný ľuďmi, ich príbehmi. Rád ich dostávam do obrazu. Maľujem ich dušu a ja získavam priateľstvá.
Ten proces je veľmi dôležitý. Moja práca má zmysel, len keď má adresáta.
Nabudúce:
Miesto pre život (part 1)
Text a foto: Miroslav Zaťko
Mini-galéria
