Major na cestách
Psie víkendové prežívanie
Niekoľko poznámok, ktoré nesúvisia s cestovaním. Som pes, pohlavie mužské, mám desať rokov, čo vo vašom ponímaní je asi sedemdesiat. Doteraz som veľmi necestoval, lebo na Slovensku sme Olympiádam naklonení, ale psíkom veľmi nie. Ale ľady sa prelamujú aj v tomto zimnom období a pribúda ubytovacích zariadení, kam môžeme aj my psíky. Tak sme sa vybrali na Oravu pozrieť, ako si žijú tam, kde je na Slovensku najchladnejšie. My - “maminka” Miška, Miruš - adoptívny “tata” a Šárka, ktorá je ešte dieťa.
Chcem povedať pár slov k môjmu menu. Nie som ani “Terazky” ani Zeman, aj keď prípad, aspoň podľa mojej “maminky” som poriadny. “Maminka” nie je moja maminka. Moja skutočná maminka bola labradorka, ktorá žila na Starých Horách. Podľa mojej adoptívnej mamy Mišky, ktorá sa ma ujala, tata bol nejaký orech Starohorec, asi fúzač, ale to sú len dohady. Miruš k nám prišiel ešte, keď som bol veľmi malý. Ráno vstáva prvý, tak ho beriem so sebou vyvenčiť, lebo baby ešte spia, aby mu nebolo smutno. No akosi som sa zamotal. Major nie som hodnostne, ale meno mám podľa súhvezdia Canis Major - Veľký pes, aby bolo jasno.
Balenie
Od rána som v strehu. V poslednej dobe nie som rád sám doma. V opustenom byte je toľko zvukov. Vždy niečo buchne, zasyčí, otvoria sa dvere... Nie, že by som bol strachopud, ale vyvádza ma to z pokoja. Tieto ťažké situácie riešim podávaním sedatív - papuča Mirušova na gauč, “maminkina” šľapka do kresla. Takto sme celá svorka spolu, aj keď sú v práci. Občas zabudne, Šárka – dieťa, zavrieť dvere na izbičke a ja môžem strážiť náš byt z perín, kde sa cítim, tak bezpečne, pardón, odkiaľ mám najlepší výhľad.
Dnes sa niečo deje, baby nešli do práce a do školy, vyvaľujú sa v posteliach a rozprávajú niečo o wellness na Orave. Kua, hádam ma tu nenechajú, idem ja radšej sledovať ich kroky, aby mi náhodou neodišli. Popletám sa pod nohy, sem-tam mi vynadajú, ale mám ich pod kontrolou, bezo mňa neodídu. Prišiel Miruš a na auto vykladá akési veľké topánky, ktorým neviem prečo hovorí lyže. Ja predsa viem, čo je líže, však to robím každý deň. Všetko je naložené, “maminka” berie vôcku a je rozhodnuté - na Oravu idem aj ja. Som taký vzrušený, že neviem, ktorými dverami mám nastúpiť, tak týmito asi nie, aha, tak tu sedieť nebudem. Pre istotu skúsim všetky sedadlá v aute, všetci mi nadávajú a privezujú ma vzadu, ako by som retardovaný...však som mal byť spolujazdec - navigátor. Nevadí, keď sa stratíte, ja pomôžem, aj keď teraz ste nevďační.
Oravský Podzámok
Konečne auto zastalo, nastalo venčenie posádky. Kým ja to mám najjednoduchšie, u ženskej časti posádky nastáva zdesenie. Aj keď sa na brale týči obrovská búda pre vtáčiky, dolu ani živáčka ani letáčka. Asi boli všetky v teplých krajinách a užívali si svoje cez leto zarobené semiačka. Všetky domčeky zatvorené. Sezóna krátka a tu ešte kratšia. Čo si nasypú do misky, je mi záhadou. Štyri mesiace hoj a osem mesiacov joj.
Oravská Lesná
Sľúbený domček Miruš skoro nenašiel. Na začiatku dediny pútač, ešte 1 500 metrov rovno, ale po troch kilometroch to otáča. To máš za to, že ťa naviguje ženská. Z auta musím ísť prvý, ale som priviazaný. Tak, kým tento revír označím, bude noc. V diaľke sa rozštekal miestny dingo, ale to bolo všetko, čo mohol urobiť. Jeho reťaz bola krátka a moja provokácia veľká.
V hoteli
Po otvorení dverí nášho apartmánu sa musím vovaliť dnu prvý, hľadám drogy, výbušniny... Izba je bezpečná, tak veselo krútim chvostíkom a robím oči. Odmenou mi je káranie, že nie som alfa, ale nejaká omega. Po vybalení batožiny si všetci naťahujú plavky a idú „wellnessiť“. Po hodine sa vracajú mokrí ako myši. Čo tam robili, mi nie je jasné. Ja som strážil v guľometnom hniezde manželskej postele.
Ide sa na večeru. Pardón, tak oni idú na večeru, mňa opäť zasúvajú za dvere izby. Vraj do reštaurácie našinec nemôže. Nerozumiem, však Miruš niečo hovoril o polpenzii.
Večer je na izbe večierok, podáva sa červené víno a syr. Syr mi chutí viac. Po večierku ešte si idem „ciknúť“, ale vonku je zima ako v ruskom filme, tak to odbavím pri hoteli. V diaľke sa rozštekal domorodec, išiel by som ho trochu vyprovokovať spoza plotu, ale ako som spomínal je zima, tak ho nechám osudu a chladu.
V exteriéri
Idem na prechádzku, beriem maminku a Šárku. Miruš má individuálny program v Snow Paradise a berie si tie smiešne topánky.
Nad dedinou naberiem stopu a bežím, strhol som aj maminku, ktorá mi vynadala, lebo som jej rozmazal fotografický záber, ktorý poctivo komponovala. Čo má fotiť, keď tu je toľko zaujímavých pachov. Aha srnky a som free. Bežím ako o závod, niekde v tej horičke sa schovali. A prúser...srnky v ťahu a ja som v tom lesíku tak sám. Kde je moja maminka? Kde sú všetci? Bežím po vlastných stopách späť. Aha Šárka, maminka! Objímame sa a tancujeme v snehu.
V nedeľu idú aj baby do Snow Paradise. Všetko je tu biele a veľké, behám ako o život. Škoda, že tu nie sú žiadne ovce. Trénoval by som ich zavracanie. Musím si precvičiť maturitné predmety: Ovce hore grúňom a Ovce dolu grúňom.
Na jesennom stretnutí v Badíne som to skúšal s Jožkovými ovečkami a skoro mi ušli na diaľnicu do Zvolena, také boli splašené. Chýba mi teória, prax mám v nohách. Miesto pochvaly som skončil v árešte, ktorý neviem prečo volajú Budyho domček. Má to mreže a žiadny gauč. Chudák psisko. Tí na vidieku žijú inak ako my v meste.
Miruš jazdí na sedačke hore a na lyžiach dole. Dievčence sú padavky, tak zvyšok dňa preležím pod stolom miestnej stodoly - výkrmne a nalievárne lyžiarov.
Vraciame sa domov, ani sa nesnažím sadnúť na miesto spolujazdca, akosi sa mi drieme. Hádam domov potrafia. Cestu prespím a doma zaleziem do kútika, kde pokračujem. Nejako ma ten horský- oravský vzduch unavil.
Text a foto: Major
úprava: snapseed
písané pre fotocestovatel.sk
Mini-galéria
