Moja Viedeň
rozšafná, chladná, slnečná aj kritická
Nie, nie som majiteľom metropoly Rakúska, len sa mi vryla pod kožu. Vďaka tomu, že moja dcéra tu niekoľko rokov žila, mohol som spoznať Viedeň nielen ako jednodňový turista, ale navštíviť ju vo všetkých ročných obdobiach. Byť hosťujúcim rezidentom s možnosťou zažiť toto mesto ráno, večer aj v noci, v piatok aj sviatok. Viem, prečo Viedeň už niekoľko rokov figuruje v rebríčkoch miest, kde je radosť žiť.
Florencia má hlavný umelecký bulvár sveta: od katedrály Santa Maria del Fiore cez Palazzo Vecchio, Uffizi a Ponte Vecchio po Palazzo Pitti s Giardino di Boboli. Výstavná Viedeň, má dokonca celú mestskú štvrť (MuseumsQuartier), kde sú sústredené všetky významné múzeá a galérie. Tam prúdia zástupy kultúry chtivých návštevníkov. Galérie sú aj na Kärtner Straße a Mariahilfer Straße, tí konzumnejší milovníci umenia (módy) sa pohybujú tu.
Tentokrát som vynechal Kunsthistorisches Museum, Albertinu a zamieril som rovno do galérie, ktorá sa systematicky venuje najpopulárnejšiemu médiu 21. storočia – fotografii.
Westlicht, sa predstavuje ako javisko fotografie. Má dobrú dramaturgiu, premyslenú koncepciu a výsledkom sú veľmi zaujímavé výstavy. Nedostatok času aj pracovné povinnosti mi škrtli zo zoznamu "Treba vidieť": Edwarda Steichena a jeho In High Fashion. Ale, keď si niečo naozaj želáte, tak sa vám to stane, lebo tak je to už na tom našom svete zariadené. Výstavu predĺžili o mesiac a ja som si mohol vychutnať asi 200 vintage fotografií tohto majstra fashion fotografie a portrétu z dvadsiatych a tridsiatych rokov minulého storočia.
Steichen sa narodil v Európe (Luxemburgsko), ale jeho príležitosť prišla až odchodom do Ameriky, kde sa usadil najprv v Michigane a neskôr v Milwaukee. Tu začal študovať výtvarné umenie, neskôr si rozširoval vedomosti v Londýne a Paríži. Bol ovplyvnený západoeurópskou avantgardou, ktorú spolu s Alfredom Stieglitzom propagovali a predstavovali v USA.
Vo svojom počiatočnom fotografickom období sa venoval, ako skoro každý, širokej palete fotografických žánrov. Bol ovplyvnený secesiou a symbolizmom. V "desiatke" najdrahšie predaných fotografií je aj Steichenova The Pond - Moonlight.
Najdôležitejšie fotografické obdobie prichádza medzi dvoma svetovými vojnami. V rokoch 1923 - 1938 mal v New Yorku reklamno-ilustračné fotografické štúdio. Práve z tejto opochy pochádzajú fotografie In High Fashion. Toto obdobie je zrodom modernej glamour fotografie a Steichen je jej priekopník, hlavne v prácach pre časopisy Vogue a Vanity Fair. Tajomno a zvádzanie je dosahované jednoduchými, ale veľmi účinnými prostriedkami. Svietením, pózovaním, premietaním vzorov na telo a tvár, komponovaním tradičných aj netradičných prvkov do obrazu. Všetko je podriadené dokonalosti obrazového vnemu. Každá portrétovaná osoba, každý model má svoj výraz, svoj význam. Medzi tými desiatkami fotografických prác nie je ani jedna, ktorá by sa podobala inej. Steichenova invencia, akoby nepoznala hraníc.
Jim Rakete a Die Burg. Innenleben. V Leica Gallery Vienna vystavoval tento renomovaný portrétny fotograf nemecky hovoriacich „celebrít“ portréty hercov viedenského divadla číslo jedna. Rakete sa vyhýba práci s digitálnym médiom a veľmi rád pracuje aj s veľkoformátovými prístrojmi, ale práca si často nevyberá majstrov, ale záznamové médium. Žijeme vo svete, ktorému globalizácia a trh určujú podmienky.Vlani v lete Jim dostal zákazku nafotiť 77 portrétov hercov viedenského Burgtheater. Všetky sú nafotené Leicou M Monochrom. Leica zabezpečila dokonalé technické prevedenie. Rakete je portrétnym majstrom, portréty sú výborne nasvietené a ostré ako britva. Čo mi ale chýba, je invenčnosť portrétovaných hercov. Všetko to splýva do jedného veľkého až gigantického portrétu, zloženého z kúskov puzzle. Portréty majú jednotný výtvarný názor, ale aj pocit, "akoby ich jedna mater mala". Autor si vytvoril istú muštru a potom už len menil "komparzistov". Poviem to otvorene, čakal som viac, ako len chlad z dokonalého čiernobieleho portrétu, aj keď slávnej osobnosti. Koncept bol ale pripravený, na každého bolo tak pätnásť minút... Žiaľ tých "15-minút slávy" si každý neužil. Po odchode z galérie mi portréty z hlavy vyšumeli, ako spomienka na minuloročné daždivé leto.
Viedeň by nebola Viedňou, keby nespájala východ aj západ nášho sveta. Myslím to v rovine filozofickej aj praktickej. Stále je v nej niečo z tej cisárskej metropoly, ktorá bola hlavným mestom obrovského územia a mnohých národov. Rakúšania svoju históriu milujú, v starých Viedenčanoch je stále niečo monarchistické - niekedy arogancia, niekedy odstup, niekedy len nostalgia. Zaujímavé ale je, že dnešná hrdosť na novú demokratickú republiku akoby negovala ten starý trochu naftalínom zapáchajúci, feudálny svet. Habsburgovci tu vítaní sú aj nie sú. Tá naša európska schizofrénia je prítomná aj tu. Sme tolerantní, ale v istých otázkach začíname byť nervózni a slovo sloboda si vysvetľujeme sebecky.
Ale späť k fotografii. Galéria Ostlicht, sa predstavuje skromnejšie ako Westlicht. Nie je javiskom fotografie, ale "len"galériou fotografie. Architektonicky zaujímavá budova, bývalej veľkopekárne Anker, zmenila svoj účel využitia. Fotografia tak získala veľmi zaujímavú galériu s 500 štvorcovými metrami, ktorá je vnútorne členená na viac priestorov. Všetko má na svedomí architekt Gregor Eichinger.
Ostatná výstava galérie Ostlicht predstavuje čínskeho fotografa menom Ren Hang. Kurátorky ho vidia ako priameho, ale aj provokatívneho, humorného i poetického predstaviteľa mladej generácie umelcov tejto ázijskej krajiny, kde sa snúbi túžba po slobode v živote aj tvorbe. Vie byť kritický, sentimentálny, ale aj provokujúci. Niekedy "odpisujúci žiačik", perverzný až nechutný. V tej ázijskej povahe je pre nás Európanov niečo neuchopiteľné, nepochopiteľné, niekedy kruté až zvrátené. Je ako horda Džingischánových bojovníkov, kam sa prirútia, nevieš, čo čakať - pľundrovanie alebo zjednocovanie?
Pri všetkej úcte k invenčnosti autora vidím v jeho fotografiách veľkú osamelosť a to aj v skupinových portrétoch. Jeho hrdinovia sú vyvrhnutí civilizáciou do krajiny, kde pripomínajú vystrašené zvieratká, prenasledované lovcom. Inokedy je poézia zvádzania rozseknutá hneď
v zárodku falickým pornografickým motívom. Chýba mi úprimná výpoveď o stave a vedomí človeka. Je to poväčšine skratová odpoveď na stresujúci stav spoločnosti vo veľkých aglomeráciách.
Taká bola moja aprílovo-májová Viedeň. Slnečná, ale aj upršaná. Presne ako láska. Niekedy vysmiata inokedy ubolená. Spoliehať sa na vietor, keď nevieme do ktorého prístavu naša plachtetnica pláva, je ako čakať, že náhoda sa premení na Euromilióny. Pripomenulo mi to, že žiť prítomnosťou, je užiť si každý okamih, ktorý ma stretne. Hľadám a nachádzam podnety, ktoré sa mi predstavujú. Vyberám v tichosti podstaty hodnoty, ktoré sa vyhýbajú sebavedomej arogancii. Byť v láske a s láskou. Nie vždy ma poláska, nie vždy mi dobije vybité akumukátory. Môžem pochybovať, môžem sa strachovať, ale nie o teba láska. Ty si čistá esencia, zrodená mimo môj vplyv. Ak ťa chcem milovať, musím ťa prijať takú, aká si. Potichu sa vkradneš, zmocníš sa môjho srdca, duše, rozumu, času voľna, aby si si prisvojila môj deň a potom aj noc...
Potúlal som sa aj galériami spotreby, aby som nakúpil darčeky. Blížil sa prvý máj - lásky čas a mňa volal hrdličkin hlas. Trošku som spotvoril klasika, čo už čerešne sú rozkvitnuté...
Keďže láska môže byť aj k "strane a vláde", rozhodol som sa pozrieť, ako slávia prácu, tí, ktorí socializmus propagujú, ale nikdy v ňom skutočne nežili. Boli spontánni, nie ako my, ktorí sme sa skrývali, aby sa nám neušla zástava, portrét, alebo transparent, s ktorými sme sa nevedeli v reáli stotožniť.
(Viac vo fotogalérii)
Text a foto: Miroslav Zaťko
Linky:
http://en.wikipedia.org/wiki/Edward_Steichen
http://www.jimrakete.de/index.php5
http://renhang.org
Mini-galéria
