Leto s Katkou
Je rok 1975 a malá Katka cestuje z mesta na prázdniny k svojej tete. No tá nikde. Ako sa neskôr ukáže, musela ísť do nemocnice. Cesta späť nie je možná, lebo mamička odcestovala do zahraničia za oteckom, kamsi na montáž. Úvod ako z hororu, ale jedná sa len o prázdninovú story, z bývalého režimu, keď deti boli múdrejšie a vtipnejšie ako ich rezignovaní rodičia.
Je rok 2013 a veľký Mirko cestuje z mesta na prázdniny k svojej kamarátke, maďarskej fotografke Kati Baricz. Pôvodne to mal byť tvorivý pobyt pre fotografov z miestnej “digitálnej jednotky”, ale ako to už chodí - fotografi nemohli, lebo sa zamilovali, odcestovali alebo sa len tak nezúčastnili. V digitálnej ére sa všetko deje už len virtuálne – online. Všetko z reálneho sveta je off. Konzumujeme instantné polievky, až sme sa prejedli k insitným vzťahom, stavom a statusom. Úvod ako zo smutnej sci-fi komédie o fotografoch fotiacich aj nefotiacich v réžii Járu Cimrmana.
Pri našom socialistickom mori
Balaton – dovolenková destinácia našich rodičov, keď naše more ešte nebolo v Chorvátsku. Často sa ma pýtajú, aké to bolo? Presne naopak ako dnes. S priateľmi sme žili naživo a s režimom formálne. “Milovali” sme Sovietský zväz, “budovali” svetlé zajtrajšky, “nenávideli” zahnívajúci kapitalizmus. Na “čundroch” a chatách sme žili svoj virtuálny svet, aby sme nevideli zo stanu alebo okna tú “nádhernú” šedú farbu. Požívali sme, dodnes, legálnu drogu – alkohol. Svet mal aj farby: na Slovensku borovičkovú, rumovú a v Čechách aj tretiu pepermintovú. Dúha to ešte nebola, ale Maďarsko, Bulharsko a Rumunsko tiež neboli všetky krajiny sveta.
Maďarsko mám rád, aj keď som mu dlho bol neverný s Talianskom a Rakúskom. Koketoval som aj s Írskom a Holandskom, ale stará láska nehrdzavie. Moja slovanská duša opäť zahorela “csípos” papričkou.
Balaton má farbu smaragdu, pláže sú čisté a upravené, kuchyňa chutná, víno lahodné, ubytovanie cenovo dostupné. Bývalí “DeDeRonkári” tam cestujú aj po dvadsiatich rokoch a vedia prečo. Tajomstvo ekonomického úspechu Nemcov je možno vo vernosti. Nie som ekonóm, ale všetko nové a úspešné sa rodí z nepochopeného a zavrhnutia hodného. Tak do mňa tnite všetci, čo ste cez noc “dlhých nožov” zarobili svoje milióny.
Fonyód je ospalá mesto-dedina s prevažne individuálnou zástavbou. Ponúka hlavne ubytovanie v súkromí. Hotely, ktoré tu biznismeni chceli postaviť, spľasli skôr ako hypotekárna bublina. Sem-tam vidiecku atmosféru hyzdí nejaký montovaný skelet, ale čas pracuje aj tu. Na tržnici kúpi našinec všetko – ovocie, zeleninu, syry, škvarky, slaninku, vajíčka, ale aj starožitnosti, alebo nového domáceho miláčika (na mysli mám len zvieratká). Pre nemecky hovoriacich turistov ponúka aj grilovanú klobásku v žemli. Dosť dôvodov natiahnuť plavky a pohodlne sa vybrať diaľnicou k tomu nášmu socialistickému moru za polovičný chorvátsky čas.
Zrodenie Supernovy
Sedím na záhrade u Kati, ktorá mi predstavuje modelku Fanny, spolu budeme tri dni fotiť. V civile je taká obyčajná, dokonca mi napadlo, či som si nemohol zobrať niektorú zo slovenských fešných čašníčok. Keď v “Amerike” je každá čašníčka potencionálna herečka a u nás čašníčka-modelka. Kritériom, získať prácu, v tejto dobe, je dobre vyzerať.
No keď sa Fanny nalíči a oblečie, niekedy vyzlečie, je to labuť, naivná puťka, gotická socha, renesančná Venuša, čo len budem chcieť. Tak už nefilozofujem a radšej stláčam spúšť. Každá nová póza je o modelkinej príprave - baletnej, hereckej, ako aj o množstve prefotených hodín. Po dvoch hodinách fotenia v tropickej horúčave je chrumkavá ako čerstvý šalát. Tak toto je zrodenie supernovy? Ale kdeže, supernova je na mojej obežnici nová super žiariaca hviezda, ktorá sa ide transformovať explóziou na niečo nové. Videl som ju o fotografii rozprávať, videl som ju performovať. Teraz mám možnosť vidieť, ako sa táto hviezda fotením mení na Supernovu – Kati Baricz.
Veľakrát sa teoretizuje, mudruje, že len ostrá fotka je dobrá. Fetiš formy sme povýšili nad obsah. Príprava skoro žiadna, samozrejme, ak sedieť na kávičke a hodnotiť okolité krásky nepokladáme za predohru fotenia. Hľadanie témy, tvorba príbehu, rozkreslenie veľkosti záberu, jeho tonálne podanie, kto by sa tým dnes zaoberal?! Spúšť strieľa ako šialená, padá záber za záberom, hádam niečo z toho výjde. Všetci máme “digitál”, veľkokapacitné karty, “fotošopy”– zaznamenávame, ale netvoríme.
Som opäť u Kati na záhrade. Je taká obyčajná (záhrada), ale má veľa zákutí, množstvo energie a nehynúcej lásky. Pre mňa ateliér, pre ňu detstvo, láskavý otec a starostlivá matka. Keď sme mladí, tak chceme ísť do sveta a s pribúdajúcimi rokmi 
sa vraciame domov, aby sme našli,čo sme mali stále po ruke: lásku, priateľstvo a porozumenie.
Neviem, či budem lepší fotograf, päť dní je málo. Ale na zmenu postoja k fotografovaniu dosť. Tam vidím najväčší zmysel tohto tvorivého pobytu. Ľudsky som postúpil o “level” vyššie. Kamarátstvo sme povýšili na priateľstvo. Köszönöm, Kati!
Môj svet je krajší, pestrejší. Môžem tvoriť. Už dnes viem, že sa o rok vrátim. Budem chcieť byť aj lepší človek.
Premýšľal a fotil: Miroslav Zaťko
Foto: Gabo Eiben
Mini-galéria
