Cestou k slobode
Keď padol plot a bol rozstrihnutý aj posledný ostnatý drôt, vydali sme sa za hranice štátu. Rakúsko, Viedeň, Mexiko Platz ... kilové kávy, videoprehrávače, „mikrovlnky“. Chceli sme mať všetko. Čokoľvek sa ale „zmrsklo“ na skonzumovať. Život za plotom nie je túžbou o slobode ducha, je o nenapĺňaní potreby mať. Filmy sme si začali premietať doma. K tomu varili litre kávy, ohrievali zamrazené jedlá a z kukurice sa stal popcorn . Slobodne sme sa zatvorili ešte do menšieho priestoru. Naším svetom sa stal osobný prepych. Svoju ťažko nadobudnutú slobodnú vôľu sme dobrovoľne odovzdali do cudzích rúk.
Byť pánom svojho života, znamená vedieť vyjadriť svoju vôľu, prevziať zodpovednosť za seba a svojich blízkych. Prestať sa hrať na dobráka, ktorý každému naletí, nerobiť zo seba chudáka, ktorý je obeťou hry mocných. Nástroj sa volá višudha, krčná čakra, právo hovoriť a vypočuť. Je to miesto, v ktorom sa stretajú naše emócie (srdce) a intelekt (rozum). Bez lásky nie je sloboda a bez slobody láska. Na prvý pohľad je to také jednoduché, len život často napíše úplne iné scenáre. Poznáte to, chcete sa realizovať, ale niečo vám bráni, byť úspešným spisovateľom. Nie, nie je to prísna slovenčinárka z „primy“ gymnázia, ktorá bazíruje na každej čiarke, na každom dĺžni vašej slohovej práce. Dokonalosť formy je pre ňu viac, ako váš intuitívny ponor do problémov dnešných stredoškolákov. Ste to vy! Svoje písanie postupne zverujete „denníčku a šuplíčku“. Nechcete predsa byť obeťou demonštrácie moci a sily. Vzhľad a úspech je viac ako sila sebarealizácie v tvorivých cieľoch. Idúc proti davu, radšej sa otočíte a ticho cupitáte v jeho hluku s ním. Už nie ste sami, ste súčasť dejín, ste väčšina, v ktorej sa dá schovať ale aj „sa vypariť“. Byť v dave znamená stratiť sa sebe. Po večeroch očkom pokukujete po úspechoch neúspešných. Van Gogh, Baudelaire, Gaudí ... Byť nezávislým je ťažké. Ste ironizovaný, vysmievaný, parodizovaný ... až ste paralyzovaný. Na vyluxovanie vašej energie višudhy netreba vysávač, stačí zopár dobre mienených rád z okolia a dvere k slobode budú nadlho pribuchnuté.
Ako na to?!
Orgánom krčnej čakry je sluch, najprv počúvať potom hovoriť, je pravidlo. Aj v joge najprv pozorujete, ste tichý bojovník, ktorý krotí šelmu v nás. Postavíte sa na podložku a so zvukom mantry sa prvýkrát nadýchnete a vydýchnete: OóóóM. Poďakujete sa láske, ako najvyššiemu božstvu, pripravený prijať aj dať. Pozdravíte slnko, surya namaskar, asána sa prepojí s dychom a vy plyniete až splyniete. Vonkajší svet prestáva existovať, čas a determinovanosť k svetu predstáv a očakávaní, nie je stresujúcou veličinou.
Netreba mať na všetko názor. Odpovedajte, keď ste požiadaný. V momente, keď dokážete počúvať, nielen skákať do reči druhým a nereagovať na každú poznámku, ste pripravený prehovoriť. Vzduch, ktorý je elementom piatej čakry je priestor pre otvorenie sa (spomeňte si na teóriu okna – Láska v troch podobách). Keď ste pripravený, bude váš priestor nekonečný ako vesmír a modrý ako obloha. Čakra je pripravená slúžiť vám a rozprúdiť zablokovanú energiu. Potom je už len na skok - vyjadriť emócie, názory, nebáť sa, byť aj slabý. To je život, byť v úprimnej harmónii, prijať sa v dobrom aj v zlom. Očistiť svoje telo, myseľ, ducha. Dychom priniesť život každej bunke a s výdychom poslať preč všetko zlé. Nechripieť pre všetko nevyslovené a potláčané, nemať hrču v hrdle pre zamlčanú pravdu. Všetko sa aj tak prestrčí cez podvedomie do vášho vedomia bytia.
Lucia sa mu vždy páčila, bola tichá s tmavohnedými vlasmi, upravenými do vrkoča. Bola plachá až hanblivá. Aj tak ho uchvacovala svojou nekomplikovanosťou. Naproti nej on bol spletitosť sama. V jej spoločnosti sa mu potili ruky, koktal a nevedel vysloviť ani jednoduchú vetu. Podmet a prísudok. Strach z Luciinho odmietnutia ho popravil. Tak veľmi ju chcel, že jej to nikdy nepovedal. Niekedy aj naznačoval, len to posledné slovo vždy uviazlo v hrdle na dni, mesiace, roky, veky. Preto sa nikdy nedozvedela, čo všetko jej mohol povedať jediným bozkom.
Peter bol vetroplach povedané archaickým jazykom. Keď prišiel do lesa objímal stromy a užíval si nadobudnutú energiu prírody. Po niekoľkých hodinách túry sa vracal krívajúci šomroš s dodatkom, kde je koniec tohto „blair witch“ lesa? Takto si liečil svoju skeptickú dušu, aby o chvíľu tancoval s vílami na čistinke tanec večnej mladosti. Aj keď vedel, že bude posledný. Bol nezaručený a neodvysielaný, zaspievané mišíkovskou terminológiou. Svoju osamelosť utešoval vulgarizmami a hrou na nezáväzného milovníka. Jeho obľúbenou replikou bolo, že pre jednu perlu nezahodí celý náhrdelník. Chcel mať zárezy na čele postele, ale boli to len vrásky rokov osamelosti.
V otvorení sa, vám bude umožnené poznanie, že sloboda je cestou lásky, alebo naopak ...?
Text a foto: Miroslav Zaťko
